Modlitba detí

Základné školy Tupolevova a Holičská v Bratislave Petržalke sa v rámci hodín Náboženskej výchovy zapojili do medzinárodného projektu, Pápežských misijných diel, RUKY NÁDEJE.

„Milé deti veľmi sa spolieham na Vašu modlitbu. Bez Vašej modlitby je moja modlitba slabá.“ Táto prosba pápeža Františka oslovila 187 žiakov ZŠ Tupolevova a 135 žiakov ZŠ Holičská, vo všetkých ročníkoch.

Žiaci s ochotou a zodpovednosťou prijali výzvu, počas tohtoročného pôstneho obdobia, modliť sa za pokoj a mier pre všetky deti na svete.

Svoje poslanie prezentovali obkreslením ruky – ruky srdca, ktoré súcití s deťmi vojnou zasiahnutých krajín.

Tvorivosť žiakov sa prejavila na vymaľovaných rukách so symbolmi lásky, spolupatričnosti, modlitby i nádeje. Na rukách sa ako dar nachádzajú srdcia, kvety, chlieb, ovocie … i kríž a ruženec… To všetko by naše deti chceli poslať deťom, ktoré trpia vo vojne. Prekvapujúce sú ruky so Srdcom Pána Ježiša a obrazom Panny Márie, ktoré majú objať všetky deti vo svete a priniesť im radosť. Preškrtnutá zbraň medzi ukrajinskou a ruskou vlajkou vyslala signál, že naše deti nechcú vojnu a modlia sa za jej skončenie.

Malý prvák Róbert zapojil do projektu celú svoju rodinu a priniesol do školy obkreslené ruky svojej mamy, otca i brata.

Spoločná modlitba a kamarátstvo s ukrajinskými deťmi, ktoré navštevujú naše školy, sú dôkazom vzájomného prijatia, priateľskej pomoci i túžby po mieri pre krajiny celého sveta.

M. Ľubomíra Semešová Cehuľová, marec 2023

.

Fotogaléria – kliknite sem

Modlitba Posvätného ruženca v deň Obetovania Pána. (Nahrávka na youtube) – kliknite sem.

Ježiško sa narodil keď bola tma, lebo ľudstvo bolo v duchovnej tme.

On, Svetlo sveta, prináša svetlo nášmu rozumu a teplo do sŕdc

a skrehnutých vzťahov.

Položili ho do jasličiek (krmítka pre zvieratá), lebo sa má stať naším pokrmom.

Krásny Vianočný čas, zdravie, úprimné vzťahy i žiaru úsmevu

vám žehná otec Peter Šimko.

*

List duchovného otca Jozefa Jaraba

Vianoce 2022, Spišské Podhradie, Spišská Kapitula  

Vianoce sú pre nás v marazme prežitého času miestom a priestorom na stíšenie a prijatie betlehemskej reality jednoduchosti života. Každé Vianoce nám pripomínajú v čom je krása a hodnota života.

Aj ja sa túžim zaradiť v tomto čase medzi tých, ktorí túto skutočnosť prijímajú do svojho štýlu života, ktorí v Boha úprimne veria a večné spoločenstvo Vianoc je pre nás cieľom. V tomto večnom spoločenstve Vianoc sú pre mňa blízkymi všetci, ktorí nás už predišli na večnosť a pri štedrovečernom stole nám ľudský veľmi chýbajú. Venujme im tichú spomienku, ktorá nech je vyjadrením našej vďačnosti za spoločnú cestu časom a priestorom v rodine, škole, práci, v priateľstve…a hlavne v blízkosti a ľudskosti.

Nám, ktorým životné cesty sa ešte križujú a stretávame sa tvárou v tvár prajem, aby zastavenie a stíšenie Vianoc prinieslo to, čo v tichu svojho života vyslovujem každý deň v modlitbe za Slovensko, keď Pánovi našich životov predkladám prosbu: „Vlej do našich sŕdc jas pravdy a lásky…daj nám poznať, v čom sa nám treba zmeniť a posilňuj nás, aby sme sa k tomu aj úprimne a vytrvalo odhodlali!“

Zo srdca žičím požehnané Vianoce i pokojný čas a priestor života dni roku nového!

Jozef Jarab

*

List otca biskupa Petra Rusnáka spoločenstvám

Milí bratia a sestry v spoločenstvách!
Padá múr odcudzenia medzi osobami, ktoré sa vďaka milosti spoznávajú ako „údy toho istého tela“ a sú všetci „jeden v Kristovi“.

Kristus prichádza na svet, aby v tomto „znaku jednoty“ a „pute lásky“, v ktorých má v Eucharistia svoj zdroj aj vrchol dáva sa spoznať tomuto svetu. Príťažlivosť spoločného života v hnutiach je odrazom obnoveného vedomia a skúsenosti sviatostného eucharistického zdroja, ktorý jediný je schopný vytvoriť spoločenstvo, ktoré svet sám od seba nie je schopný nadobudnúť.

Hnutia sú začiatkom „prozreteľnostnej odpovede“, keď žijú a ohlasujú toto tajomstvo spoločenstva, vzhľadom na príťažlivú silu ich skúseností, a keď vychádzajú v ústrety potrebám ľudskej osoby. Človek je stvorený pre spoločenstvo, ale na druhej strane je pohltený anonymnou masou, ktorá ho znižuje na hodnotu čísla, na súhrn reakcií a funkcií, na ozubený mechanizmus produktívneho stroja a kultúrnej uniformity. Žijeme v globálnej dedine revolúcie komunikačných prostriedkov, ale stále viac chýba komunikácia medzi ľuďmi: vo vzťahoch medzi osobami sa nedarí prekonať odcudzenosť a indiferentizmus, nepriateľstvo a vzájomný odstup.

Preto Vaše komunity priťahujú mnoho pokrstených priamo v cirkvi, ale aj zo sveta tam, kde je rozbitá podstata vzájomného spoločenského prepojenia, kde chýba prijatie blížneho, kde nie je pozornosť zameraná na jeho potreby.

To, čo sa odohrávalo s prvou kresťanskou komunitou, malo by sa odohrávať aj dnes: každá skúsenosť spoločenstva v Cirkvi mala by podnietiť zvolanie plné prekvapenia a obdivu: „Pozrite, ako sa milujú!“ (prečo tak žijú?). Ide o neslýchané svedectvo jednoty pravých, zmierených a bratských vzájomných vzťahov. Zázrak, ktorý spôsobuje Boží Duch kvôli evanjelizácii a obráteniu sveta.
Prinášajte tieto znaky spásy, aby bol Boh všetko vo všetkých.

Požehnané sviatky Kristovho narodenia želá všetkým bratom a sestrám
vladyka Peter

 

 

 

„Ak mlčíš, mlč pre lásku; ak rozprávaš, hovor z lásky; ak napomínaš, napomínaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. V hĺbke tvojho srdca nech je zakorenená láska. Z tohto koreňa, sa nemôže narodiť nič iné iba dobro.“

Sv. Augustín (Komentár k listom sv. Jána 7, 8)

.

 Svedectvo – 40 rokov manželstva

našej M. Oľgy s manželom Jánom

 S manželom Jankom sme sa poznali od detstva. Chodili sme spolu do školy, hrali sme spolu divadlo, súperili sme, kto bude mať lepší prospech v škole.

Po ukončení ZŠ sa naše cesty stretli v Bratislave, kde on chodil na šupku, ako sa vtedy hovorilo Strednej škole umeleckého priemyslu – SŠUP a ja som chodila na Učňovskú školu Obchodnú a praxovala som na bývalom Dome obuvi, neďaleko tejto školy. Ako stredoškoláci sme boli organizovaní v SZM a spolu sme vystupovali vo folklórnom súbore Zóhran u nás v dedine. Stretávali sme sa ako mládežníci, chodili sme spolu na výlety, stretávali sme sa v klube mládeže a poriadali sme Čaj o piatej.  Nebolo to randenie, bolo to spoločné stretávanie, kde sme boli chlapci a dievčatá a spoločne sme využívali voľný čas.

Keď Janko odišiel na vojnu, naše cesty sa viac zblížili. Písali sme si, navštevovala som ho na vojne a snáď každý deň sme si telefonovali ako sa dalo. Cez pevnú linku od mojej mamky z roboty alebo od sesternice, ktorá pracovala na pošte a mala telefón takmer zadarmo. Po roku vojny Jankovi zomrel nešťastnou náhodou otec. Mal iba 48 rokov a pre všetkých to bola veľká rana. Janko sa vrátil z vojny a spolu so sestrou, ktorá je mladšia, žili so svojou mamkou v domčeku, ktorý si postavili rodičia. My máme domček neďaleko, tak povediac za rohom. Čiže keď prišiel Janek z vojny, prebehol ku nám v papučiach. A tak sme si povedali, že keď máme byť spolu, tak sa zoberme a budeme bývať spolu a keď Pán Boh dá, spolu vychováme deti.

Svoje ÁNO pred Bohom a ľuďmi sme si povedali 2. októbra na sviatok Anjelov strážnych v roku 1982, v kostole sv. Margity Antiochijskej v Zohore a sobášil nás náš dlhoročný rodinný priateľ, kňaz Ján Rybár.  Obaja sme mali 23 rokov.  Vtedy sme však ani netušili, že budeme tak veľmi našich Anjelov strážnych zamestnávať.

Bývame dodnes v mojom rodičovskom dome. Keď sme sa zobrali, žil ešte aj môj dedko. Čiže v jednom domčeku sme bývali tri generácie. Mamka a otec cez deň chodili do práce a po večeroch a v noci ako sa dalo, šili, prešívali, opravovali šaty. Boli krajčíri, síce nevyučení, ale na dedine si veľmi pochvaľovali lebo nebolo toľko šiat a využívali sa staré šaty, ktoré sa prešívali a hneď boli nové.

Ja som sa nedostala pre posudok /chodila som na hodiny náboženstva/, v čase vlády komunistickej strany, na strednú školu i keď som bola celých 9 rokov vyznamenaná. Takže som navštevovala Učňovskú školu obchodnú, ale na školu som nezanevrela. Urobila som si večernú Ekonomickú strednú školu s maturitou a po maturite som nastúpila na Vysokú školu Ekonomickú v Bratislave, ktorú som tiež robila popri zamestnaní.

Takže počas našej svadby som bola ešte študentkou VŠE.  Sedem mesiacov po svadbe sa nám narodil syn. Nebolo to ľahké ani pre jedného. Janko pracoval na polovičný úväzok ako redaktor vo viacerých vydavateľstvách a v slovenskej TV a ja som zostala doma na materskej a popri tom som chodila do školy. Cez deň som sa venovala rodine, v noci učila na skúšky. Nebyť mojich rodičov, ktorí nám veľmi pomáhali, neviem ako by sme to zvládli. Aj napriek tomu, že som sa nedostala do školy kvôli kresťanskej viere a chodení do kostola, nikdy sme nezanevreli na vieru v Boha. Školu som ukončila, keď mal syn 1 rok. Po materskej, ktorá bola vtedy 2 roky, som si hľadala prácu. Lenže nikde nechceli absolventa, i keď som mala prax.

Nakoniec som sa zamestnala v ZŤS v Malackách, na oddelení zásobovania. Doma sa o syna staral Janko, ktorý v tom čase pracoval na voľnej nohe, ako výtvarník-umelec. Dlho som však v ZŤS nepracovala. Čakali sme druhé dieťatko a tak po 14 mesiacoch po nastúpení do práce, som bola znovu doma na materskej. Narodila sa nám dcéra. Vtedy som si uvedomovala oveľa viac, že nebyť mojich rodičov, neviem ako by sme to zvládli. Peňazí sme nemali veľa, ja som bola doma a tak si Janko založil živnosť a venoval sa vydavateľskej činnosti.

Náš rodinný priateľ, kňaz Ján Rybár, chcel vydávať svoje knihy a poprosil Janka, či by mu knihy nevydal. Ja som prepisovala texty a keď boli korektúry hotové, tlačili sa hárky. Cez deň starosť o rodinu a po nociach sme skladali hárky, aby sme ich mohli zadať ráno na zviazanie. No neboli to ľahké časy, ale ja hovorím, že s Božou pomocou sa všetko zvládne.

S prácou na voľnej nohe, čiže s dnešnou živnosťou však sú spojené nielen príjemné chvíle a zárobky, ale ani nás neobišla skúsenosť s ľuďmi, ktorí sa tvárili že nám pomáhajú, ale v skutočnosti to bolo naopak. Janko doplatil na svoju vieru v dobro ľudí, s ktorými spolupracoval a takmer sme prišli o všetko. Stálo nás to veľa úsilia, energie, trpezlivosti, ale hlavne viery, že sa veci vyriešia a spoločne nájdeme riešenie. V čase, kedy sme riešili dôležitú životnú otázku, zomrel môj tatko, zomrel môj starší brat a narodilo sa nám tretie dieťatko, dievčatko.

Boli to roky, kedy sme nemali zárobok, mali sme na krku exekúcie a psychické problémy mojej maminky, ktorá po strate tatka a syna, ochorela na Alzheimerovu chorobu a v roku 2003 zomrela.

Ale kde je „núdza najväčšia, pomoc božia najbližšia“. Vtedy som si na materskej otvorila živnosť a ako vyštudovaná ekonómka-účtovníčka, začala som robiť doma účtovníctvo. Najprv to bola len priateľka, ktorá prevádzkovala svoj obchod a postupne sa mi naskladalo pár firiem a tiež som začala pracovať na polovičný úväzok v Základnej škole a Materskej škôlke ako personalistka-mzdárka, takže mali sme nejaké peniažky do domácnosti. Túto činnosť vykonávam dodnes. Janko začal tvoriť svoje vlastné výtvarné diela a tak sa pomaly dostal náš spoločný život do kľudnejších rokov.

Všetky deti nám pokrstil náš pán farár, ako sme mu hovorili, Ján Rybár. Keď pán farár ako 81 ročný odišiel do charitného domu v Pezinku, kde sme ho často navštevovali, našim duchovným otcom sa stal kňaz, Mons. Félix Mikula, ktorý je našim priateľom, radcom,  kňazom, ale hlavne úžasným obetavým človekom pre nás i pre celú našu rodinu dodnes.

Deti vyrástli, našli si priateľov a postupne ako sa hovorí vyleteli z hniezda. Najprv v roku 2011 syn, v roku 2012 staršia dcéra a v roku 2016 najmladšia. Postupne nás naše deti obdarili 5 rokov po sebe jedným vnúčatkom. Máme teda 5 vnúčat, traja chlapci a dve dievčatká a v januári sa najmladšej dcére s Božou pomocou narodí šieste vnúča.

Náš priateľ kňaz Félix, mi často hovorí „Olinko, vy síce nemáte veľa peňazí, ale máte obrovské bohatstvo“. Mons. Félix Mikula, bol a stále je, Boží posol pre celú našu rodinu. Takto bol súčasťou aj pri našom 40 ročnom slávení Sviatosti manželstva, pri sv. omši a obnovení si manželských sľubov.

Veľmi si vážime a ďakujeme Bohu a našim Anjelom strážnym, že nás za celých 40 rokov neopustili.

Ďakujeme Bohu a rodičom za dar života.

Ďakujeme Bohu za dar lásky od našich najdrahších, najbližších.

Ďakujeme Bohu za ľudí , ktorí nám pomáhajú a pomohli.

Prežili sme spolu 40 rokov tak ako to išlo, so svojimi radosťami i starosťami a nebyť spoločnej lásky, tolerancie, odpúšťaniu, ťažko by to tak bolo. Ale popri tom si neustále uvedomujeme, akí sme v skutočnosti na duchovné dary –BOHATÍ.

Mária Oľga Hladíková, Zohor, november 2022

Mária Simma nazýva duše v očistci úbohé duše.

7 . novembra, v deň slávnosti Všetkých svätých dominikánskej rodiny, sme sa spoločne modlili na Petržalskom cintoríne, za úbohé duše našich rodín a prosili sme, aby sa čím skôr mohli večne radovať v objatí Božej Lásky.

Modlitba za najzanedbávanejšie duše v očistci.

Mária Simma

Ježišu, pre agóniu zo smrti, ktorú si podstúpil v Getsemanskej záhrade,

pri bičovaní

a tŕním korunovaní,

na ceste na Golgotu,

pri svojom ukrižovaní

a pri svojej smrti,

zmiluj sa nad dušami v očistci

a najmä nad tými, ktoré sú úplne zabudnuté.

Vysloboď ich z ich trpkých bolestí,

povolaj ich k sebe

a objím ich vo svojom náručí v Nebi. Amen.

 

Modlitba posvätného ruženca za kňazov (nahrávka na YouTube) – kliknite sem.

.

(V kočiari je Šarlotka za ktorej záchranu života sme sa modlili vo februári 2021.)

.

List ženám sv. Jána Pavla II.

1. „Každej z Vás a všetkým ženám sveta zasielam tento list, ako znamenie účasti a vďačnosti v čase, keď sa približuje IV. Svetová konferencia o žene, ktorá sa bude konať v septembri v Pekingu. Chcem predovšetkým vyjadriť moje živé ocenenie Organizácii spojených národov, že rozvinula túto iniciatívu, ktorá má tak veľký význam. Aj Cirkev chce ponúknuť svoj príspevok na obranu dôstojnosti úlohy a práv žien, nielen prostredníctvom špecifického príspevku oficiálnej delegácie Svätej Stolice k prácam v Pekingu, ale i tým, že bude hovoriť priamo do srdca a do duše (mysli) všetkých žien. Nedávno ma navštívila generálna sekretárka konferencie pani Gertruda Mongella a pri tej príležitosti som jej odovzdal posolstvo, v ktorom sú zhrnuté niektoré body príslušného učenia Cirkvi. Je to posolstvo, ktoré prekračuje hranice bezprostredného podnetu, ktorý ho vyvolal a otvára sa všeobecnejšiemu pohľadu na postavenie a problémy žien a dáva sa do služby ich veci v Cirkvi a v súčasnom svete. Preto som rozhodol, aby bol list zaslaný všetkým biskupským konferenciám, aby sa dosiahlo čím väčšie rozšírenie.

S odvolaním sa na to, čo som napísal v tomto dokumente, chcel by som sa teraz obrátiť priamo ku každej žene, aby som s ňou uvažoval o jej problémoch a vyhliadkach postavenia žien v našej dobe. Chcem sa pritom zvlášť zamerať na zásadnú tému dôstojnosti a práv žien vo svetle Božieho Slova. Východiskom tohto ideálneho dialógu môže byť len vďaka. Cirkev – ako som napísal v apoštolskom liste Mulieris dignitatem – by rada prejavila vďaku Najsvätejšej Trojici za „tajomstvo ženy“, za každú ženu, za to, čo tvorí mieru jej ženskej dôstojnosti, za veľké diela Božie, ktoré sa uskutočnili cez ľudské dejiny v nej a skrze ňu“ /č. 31/

2. Ďakujem Pánovi za jeho plán o povolaní a poslaní ženy vo svete, ktoré sa tiež stáva konkrétnym a priamym poďakovaním ženám a každej žene za to, čo predstavuje v živote ľudstva.

Ďakujem Ti žena – matka, ktorá sa v radosti i v bolesti jedinečnej skúsenosti stávaš materským lonom človeka, ktorá si pre prichádzajúce dieťa na svet Božím úsmevom, ktorá vedieš jeho prvé kroky, ktorá sa o neho staráš pri jeho dospievaní a stávaš sa tiež oporným bodom na jeho ďalšej životnej ceste.

Ďakujem Ti žena – manželka, ktorá neodvolateľne spájaš svoj osud s mužovým vo vzťahu vzájomnej oddanosti, v službe spoločenstva a života.

Ďakujem Ti žena – dcéra a žena – sestra, ktorá vnášaš do rodinného prostredia a do celého života spoločnosti bohatstvo svojho jemnocitu, svojej intuitívnej vnímavosti, svojej nezištnosti, svojej veľkodušnosti a svojej vytrvalosti.

Ďakujem Ti, pracujúca žena, pracujúca vo všetkých oblastiach spoločenského, hospodárskeho, kultúrneho a politického života, pre Tvoj nenahraditeľný prínos, ktorý poskytuješ k vybudovaniu kultúry, schopnej spájať rozum i cit k porozumeniu života, stále otvoreného zmyslu pre „tajomstvo“, k vytváraniu hospodárskych a politických štruktúr bohatších na ľudskosť.

Ďakujem Ti, žena, len za to, že si žena. S vnímavosťou vlastnou tvojej ženskosti, obohacuješ pochopenie sveta a prispievaš k plnej pravde ľudských vzťahov.

3. Viem však, že vďaka nestačí. Žiaľ sme dedičia nesmiernych negatívnych dejinných vplyvov, ktoré vo všetkých dobách a na každom mieste sťažujú cestu žene, ktorej bola upieraná jej dôstojnosť, jej prednosti boli znetvorované, ktorá bola často vylučovaná alebo zotročovaná. To často bránilo žene zostať sama sebou a ochudobnilo to celé ľudstvo o pravé duchovné bohatstvo. Iste by nebolo ľahké poukázať na vyhranené zodpovednosti, lebo treba brať do úvahy silu kultúrnych návykov, ktoré cez storočia vytvárali mentalitu a inštitúcie. Keď však pritom nikdy nechýbala, zvlášť v určitých historických súvislostiach, objektívna zodpovednosť nemalého počtu synov Cirkvi, úprimne to ľutujem. Táto ľudskosť nech sa stane v celej Cirkvi, podnetom k úsiliu o obnovenú vernosť evanjeliovej inšpirácii, ktorá práve v otázke oslobodenia žien od akejkoľvek formy zneužívania a poroby, má stále aktuálne posolstvo, vyvierajúce zo života samého Ježiša Krista. Nedbajúc na vtedajšie predpisy, mal stále otvorený postoj k ženám, plný úcty, prijatia a nežnosti. Týmto spôsobom si v žene ctil dôstojnosť, ktorú má stále v Božom pláne a v Božej láske. Keď sa pozeráme na Krista na konci druhého tisícročia, samovoľne nám prichádza na myseľ otázka: Koľko z Jeho posolstva sa doposiaľ prijalo a uskutočnilo?

Áno, je načase sa pozrieť s odvahou do minulosti a s otvoreným priznaním zodpovednosti sa pozrieť na celé dejiny ľudstva, o ktoré sa aj ženy pričinili a iste nie v menšej miere ako muži a často v obtiažnejších podmienkach. Zvlášť myslím na ženy, ktoré milovali kultúru a umenie a venovali sa im, hoci začínali v menej výhodných podmienkach, často vylúčené z rovnocennej výchovy, vystavené podceňovaniu, zneužívaniu, ba popieraniu ich intelektuálneho prínosu. O mnohostrannom pôsobení žien v histórii sa dá len veľmi málo zistiť vo vedeckých dejinách. Našťastie, hoci čas pochoval dokázateľné stopy toho pôsobenia, nedá sa prehliadnuť jeho blahodárne prúdenie v miazge života, ktoré utvára život generácií, striedajúcich sa až do našej doby. Voči tomu veľkému a nedoceniteľnému ženskému prínosu má ľudstvo veľký dlh. Koľko žien bolo a doposiaľ je cenených viac pre svoj telesný vzhľad, než pre schopnosti, odbornosť, pre diela ich inteligencie, pre bohatstvo ich jemnocitu a konečne pre samotnú dôstojnosť ich bytia.

4. A čo povedať o prekážkach, ktoré v toľkých častiach sveta doposiaľ bránia ženám zapojiť sa do spoločenského, politického a hospodárskeho života? Len si pomyslime, ako je často dar materstva, ktorému ľudstvo vďačí za svoje prežitie, trestaný, namiesto toho, aby bol odmenený. V tom smere treba vykonať ešte mnoho, aby žena a matka nebola diskriminovaná. Je nutné dosiahnuť všade rovnosť práv osoby, rovnakej odmeny za rovnakú prácu, ochranu pracujúcej matky, spravodlivý postup v kariére, rovnosť medzi manželmi v rodinnom práve, uznanie všetkého, čo je spojené s právami a povinnosťami občana v demokratickom systéme.

Ide o akt spravodlivosti, ale tiež nutnosti. Súčasne ťažké problémy budú v budúcej politike stále viac riešiť ženy: spomenieme vysťahovalectvo, sociálne služby, eutanáziu, drogy, zdravotnícku starostlivosť, ekológiu, atď. Vo všetkých týchto oblastiach sa silnejšia prítomnosť ženy ukáže cennou, lebo prispeje k vytváraniu rozporov spoločnosti, založenej len na obyčajnom meraní výkonu a produktivity a bude si vynucovať založenie nových systémov v smere poľudštenia sveta. A práve v tom sa rysuje „civilizácia lásky“.

5. Pri pohľade na jeden z najchúlostivejších aspektov žien vo svete, ako by sa dalo nespomenúť na dlhú a pokorujúcu históriu, tak často „neverejného“ násilia, páchaného na ženách v oblasti sexuality? Na prahu tretieho tisícročia nemôžeme zostať ľahostajní k tomuto problému a rezignovať. Je načase s celou rozhodnosťou odsúdiť formu sexuálneho násilia, ktorého predmetom sú často ženy a vytvárať zákonné prostriedky k ich obrane. V mene úcty k osobe musíme verejne odsúdiť rozšírenú hedonistickú a predajnú kultúru, ktorá podporuje systematické vykorisťovanie sexuality tým, že vovádza i mladé dievčatá do mravne skazeného prostredia, aby predávali svoje telo.

Akú vážnosť si zasluhujú ženy, ktoré tvárou tvár takým zvrátenostiam s hrdinskou láskou k svojmu dieťaťu prijímajú tehotenstvo, do ktorého sa dostali znásilnením. K tomu často dochádza žiaľ nielen pri vojnových konfliktoch, ale tiež i v podmienkach blahobytu a pokoja, skazených kultúrou požívačnej bezuzdnosti, v ktorej často bujnejú i sklony mužskej agresivity. V takých podmienkach rozhodnutie sa pre umelý potrat, ktorý je stále ťažkým hriechom, je zločinom, ktorý treba pripísať mužovi a spolupáchateľstvo viac prostrediu, než zodpovednosti ženy.

6. Moja vďaka ženám sa takto stáva naliehavou výzvou, aby všetci, ale najmä štáty a medzinárodné inštitúcie, urobili všetko, čo je nutné preto, aby sa ženám vrátilo plné rešpektovanie ich dôstojnosti a ich úloh. V tejto súvislosti chcem prejaviť svoj obdiv ženám dobrej vôle, ktoré sa venovali obrane dôstojnosti ženy, a to tým, že vybojovali spoločenské, hospodárske a základné politické práva a najmä tým, že začali túto iniciatívu už v dobe, kedy také úsilie bolo považované za priestupok, za znak nedostatočnej ženskosti, za prejav exhibicionizmu, ba dokonca za hriech.

Ako som napísal tohto roku v posolstve k Svetovému dňu mieru, keď sa pozeráme na veľký proces oslobodzovania ženy, môžeme povedať, že „to bola ťažká a zložitá cesta, a tiež nie vždy bez omylov, ale celkove pozitívna, aj keď ešte nie je dotiahnutá dokonca kvôli toľkým prekážkam, ktoré naďalej existujú v rôznych častiach sveta: aby žena bola uznávaná, rešpektovaná a vážená pre svoju osobitnú dôstojnosť“ (č.4).

Na tejto ceste treba pokračovať. Som však presvedčený, že tajomstvo ako rýchlo prejsť túto cestu k plnému rešpektovaniu ženskej totožnosti, nespočíva len v tom, že sa odsudzujú diskriminácie a nespravodlivosti, i keď aj to je potrebné, ale tiež v účinnom a dobre rozmyslenom rozvojovom pláne, ktorý sa bude týkať všetkých oblastí života ženy, začínajúc od obnoveného a všeobecného uvedomenia si jej dôstojnosti. Napriek rozličným historickým vplyvom nás k uznaniu tejto dôstojnosti privádza sám rozum, ktorý objavuje Boží zákon vpísaný do srdca každého človeka. Predovšetkým však Božie slovo nám umožňuje jasne spoznať radikálny antropologický základ dôstojnosti ženy tým, že nám na ňu poukáže v Božom pláne s ľudstvom.

7. Dovoľte teda, milované sestry, aby som spolu s vami premeditoval úchvatnú stránku Biblie, ktorá rozpráva o stvorení človeka a hovorí veľmi veľa o vašej dôstojnosti a o vašom poslaní vo svete.

Kniha Genezis hovorí o stvorení človeka spôsobom poetickým a symbolickým, ale hlbokou pravdou v reči: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ /Gn 1,27/. Stvoriteľský Boží čin sa rozvíja podľa presného plánu. Predovšetkým je povedané, že človek bol stvorený „na Boží obraz a podobu“ (por. Gn 1,26). Je to formulácia, ktorá hneď objasňuje zvláštnosť človeka v celom diele stvorenia. Potom sa rozpráva, že ich od počiatku stvoril ako „muža a ženu“ (Gn 1,27). Sväté Písmo samo podáva výklad tejto informácie. Človek, hoci je obklopený nespočetnými tvormi viditeľného sveta, uvedomuje si, že je sám (Gn 2,18). Boh zasahuje, aby mu pomohol dostať sa z tejto osamelosti: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18). Do stvorenia ženy je teda vpísaná od začiatku zásada pomoci. Treba si všimnúť, že tu neide o jednostrannú pomoc, ale o vzájomnú. Žena je doplnením muža, ako je muž doplnením ženy: žena a muž sa vzájomne dopĺňajú. Ženskosť a mužskosť tvoria „ľudské“ a dopĺňajúce sa, ale rozdielnym spôsobom. Keď hovorí kniha Genezis o „pomoci“, nevzťahuje ju len na oblasť konania, ale tiež na oblasť bytia. Ženskosť a mužskosť sa vzájomne dopĺňajú, a to nielen po telesnej a duchovnej stránke, ale i po stránke ontologickej. A len vďaka dvojitosti mužského a ženského sa naplno uskutočňuje to ľudské.

8. Keď Boh stvoril muža a ženu, povedal im: „Naplňte zem a podmaňte si ju“ (Gn 1,28). Nedáva im len moc plodiť, aby ľudský rod trval v čase, ale zveruje im i zem, ako poslanie tým, že ich zväzuje, aby zodpovedne spravovali jej zdroje. Človek, ako rozumná a slobodná bytosť je povolaný premeniť tvárnosť zeme. Pri tejto úlohe, ktorá je v podstatnej miere dielom kultúry, majú od počiatku rovnakú zodpovednosť ako muž, tak i žena. V ich manželskej a plodivej vzájomnosti, v ich spoločnej úlohe ovládnuť a podmaniť si zem, neodzrkadľujú muž a žena nejakú statickú a nivelizujúcu rovnosť, ale tiež nevyjadrujú ani nejaký priepastný rozdiel či veľký konflikt. Ich najprirodzenejší a Božiemu plánu zodpovedajúci vzťah je jednota obidvoch, to znamená na vzťahu založená jednota v dvojici, ktorá umožňuje každému prežívať medziosobný vzťah ako obohacujúci a zodpovedný dar.

Tejto jednote dvoch Boh nezveril len dielo plodenia a život rodiny, ale tiež vlastné budovanie dejín. Keď sa počas roku rodiny, ktorý sa slávil v roku 1994, sústredila pozornosť na ženu ako matku, tak Pekingská konferencia poskytuje ďalšiu príležitosť znovu si uvedomiť mnohostranný prínos ženy pre život celej spoločnosti a národov. Ide predovšetkým o duchovný a kultúrny prínos, ale tiež o spoločensko-politický a hospodársky. Rôzne úseky spoločnosti, štáty, národné kultúry a nakoniec pokrok celého ľudského rodu v mnohom dlhuje veľkému prínosu ženy.

9. Obyčajne sa pokrok meria podľa vedeckých a technických kategórii a tiež z tohto hľadiska nechýba prínos žien. Ale to nie je jediný rozmer pokroku a nie je ani hlavný. Omnoho dôležitejší sa ukazuje rozmer spoločensko-etický, ktorý sa týka ľudských vzťahov a duchovných hodnôt. V tomto rozmere, ktorý sa často rozvíja bez hluku, počnúc od každodenných vzťahov medzi osobami, zvlášť v rodine, je spoločnosť v mnohom dlžná „géniu ženy“.

V tejto súvislosti by som rád vyjadril zvláštnu vďaku ženám, ktoré okrem rodiny pracujú vo výchovnej práci: v jasliach, školách, univerzitách, v rôznych ústavoch, vo farnostiach, spolkoch a hnutiach. Všade, kde je potrebné vzdelávanie a výchovná práca, môžeme zistiť veľkú ochotu žien nezištne sa obetujúcich a venujúcich sa ľudským vzťahom, zvlášť pre tých najslabších a najbezbrannejších. Pri tejto práci žena vykonáva niečo ako citové, kultúrne a duchovné materstvo, ktoré pre svoj blahodárny vplyv na rozvoj osoby a pre budúcnosť spoločnosti má skutočne nedoceniteľnú hodnotu. A ako by som sa tu nezmienil aj o svedectve toľkých katolíckych žien a toľkých ženských rehoľných spoločností, ktoré si zvolili práve výchovu detí, dievčat a chlapcov za svoju hlavnú službu? Ako sa nepozerať s vďačnosťou na všetky ženy, ktoré pracovali a naďalej pracujú v zdravotnej službe, a to nielen v prostrediach dobre organizovaných zdravotníckych zariadení, ale tiež často vo veľmi zlých podmienkach v najchudobnejších krajinách sveta a tak vydávajú svedectvo ochoty, ktorá nezriedka hraničí až s mučeníctvom?

10. Preto, milé sestry, je mojím prianím, aby sa premýšľalo so zvláštnou pozornosťou o téme „génia ženy“, nielen aby sa v ňom rozoznávali rysy presného Božieho plánu, ktorý je nutné prijať a dodržiavať, ale tiež aby sa mu poskytol aj dostatočný priestor v živote celej spoločnosti, aj v cirkevnom živote. Práve touto témou som sa už zaoberal z príležitosti Mariánskeho roku a mohol som o ňom dôkladne napísať v apoštolskom liste „Mulieris dignitatem“, ktorý bol uverejnený v roku 1988. Tohto roku z príležitosti Zeleného štvrtka som chcel v liste, ktorý zasielam kňazom, ideálne nadviazať na „Mulieris dignitatem“, keď som ich vyzval, aby sa zamýšľali nad významom úlohy, ktorú zohráva žena v ich živote, a to ako matka, ako sestra ako spolupracovnica v apoštolskej práci. Toto je ďalší rozmer – odlišný od toho manželského, ale tiež dôležitý – rozmer pomoci, ktorú podľa knihy Genezis je žena povolaná poskytovať mužovi.

Cirkev vidí v Márii zvrchovaný výraz ženského génia a nachádza v Nej prameň nevyčerpateľnej inšpirácie. Mária sa označila za „služobnicu Pána“ (Lk 1,38). A pre poslušnosť k Božiemu Slovu prijala svoje výsadné, ale nie ľahké povolanie manželky a matky nazaretskej rodiny. Tým, že sa dala do služby Bohu, dala sa tiež do služby ľuďom – službou lásky. Práve táto služba jej umožnila uskutočniť vo svojom živote skúsenosť tajomného, ale autentického „kraľovania“. Nie náhodou je vzývaná ako „Kráľovná neba a zeme“. Tak ju vzýva celé spoločenstvo veriacich, tak ju vzývajú mnohé národy a kmene. Jej „kraľovaním“ je služba. Jej služba je kraľovanie. Tak by sa mala chápať autorita ako v rodine a v spoločnosti, tak i v Cirkvi. „Kraľovanie“ zjavuje základné povolanie človeka, ktorý je stvorený podľa obrazu Toho, ktorý je Pánom neba a zeme a ktorý je povolaný, aby bol v Kristovi adoptívnym dieťaťom. Človek je jediný „tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“, ako učí Druhý vatikánsky koncil, ktorý dodáva, že človek „nemôže sám seba opravdivo nájsť, iba v opravdivom darovaní seba samého“ (Gaudium et spes, č. 24).

V tom spočíva materské „kraľovanie“ Panny Márie. Pretože bola celým svojím bytím darom pre Syna, stáva sa tiež darom pre synov a dcéry celého ľudského rodu tým, že vyvoláva hlbokú dôveru u toho, kto sa k nej obracia, aby sa jej dal viesť na ťažkých životných cestách k svojmu konečnému, večnému určeniu. K tomuto konečnému cieľu dospeje každý cez rôzne etapy svojho povolania, je to cieľ, ktorý usmerňuje ako pozemské úsilie muža, tak i ženy.

11. V tejto službe, – ktorá, keď je vykonávaná slobodne a vo vzájomnej láske, vyjadruje pravú „kráľovskú dôstojnosť“ človeka – je možné prijať bez nevýhodných následkov pre ženu aj istú rozmanitosť úloh, a to za predpokladu, že tento rozdiel nie je výsledkom svojvoľnej diktatúry, ale vyviera zo zvláštnosti mužského a ženského bytia. Ide o tematiku so špecifickým uplatnením aj vo vnútri Cirkvi. Kristus slobodným a zvrchovaným rozhodnutím, ktoré je dosvedčené v evanjeliu a v neustálej cirkevnej tradícii – iba mužom zveril, aby boli „ikonou“ jeho tváre „pastiera“ a „ženícha“ Cirkvi skrze vykonávanie služobného kňažstva. To však nič nezmenšuje úlohu žien, ako aj tých ostatných členov Cirkvi, ktorí neboli poverení posvätnou úlohou, lebo všetci majú dôstojnosť „všeobecného kňažstva“, ktorý má svoje korene v krste. Také rozlíšenie úloh sa nesmie vysvetľovať vo svetle funkčných pravidiel ľudskej spoločnosti, ale podľa zvláštnych meradiel sviatostnej ekonómie, alebo ekonómie znamenia, ktorú Boh slobodne zvolil, aby bol medzi ľuďmi viditeľne prítomný.

Nakoniec práve v tejto línii ekonómie znamenia, aj mimo sviatostnej oblasti, nemá ženskosť žitá podľa vzoru Panny Márie len nejaký význam. Totiž v „ženstve“ veriacej ženy a zvlášť ženy „zasvätenej“, je akýsi druh imanentného proroctva, silného nevokatívneho symbolizmu, môže sa povedať aj výstižná „podobnosť“, ktorá sa naplno uskutočňuje v Márii a dobre vyjadruje samo bytie cirkvi, ako zasväteného spoločenstva bezvýhradnosti „panenského“ srdca, aby bola „nevestou“ Krista a „matkou“ veriacich. Z tohto „ikonického“ hľadiska, vzájomného doplňovania úloh muža a ženy sú lepšie osvetlené dva rozmery cirkvi: „mariánsky a apoštolsko -petrovský“.

Na druhej strane – ako som to pripomenul kňazom v tohtoročnom liste k Zelenému štvrtku – služobné kňažstvo v Kristovom pláne „nie je výrazom panovania, ale služby“ (č.7). Je to naliehavá úloha cirkvi pri jej každodennom obnovovaní sa vo svetle Božieho Slova, aby sa stále jasnejšie prejavovala, či už pri rozvíjaní ducha spoločenstva a rešpektovaní nespočetných osobných a komunitných chariziem, ktoré Duch Boží vzbudzuje k budovaniu kresťanského spoločenstva a k službe ľuďom.

V tomto širokom priestore služby pozná cirkevná história „génia ženy“ v týchto dvoch tisícročiach, i napriek mnohým škodlivým vplyvom, ktoré videla, – ako z jej stredu vyrastajú ženy prvoradej veľkosti, ktoré zanechali vo svojej dobe hlboké a blahodárne stopy. Myslím tu na dlhý rad mučeníc, svätíc a mimoriadnych mystičiek. Zvlášť myslím na svätú Katarínu Sienskú a svätú Teréziu z Avily, ktorým v blahej pamäti pápež Pavol VI. udelil titul cirkevných učiteliek. A veru nedá sa zabudnúť a nespomenúť toľké ženy, ktoré na základe svojej viery vybudovali diela mimoriadneho sociálneho významu, najmä pre tých najbiednejších. Budúcnosť cirkvi v treťom tisícročí iste neprestane zaznamenávať nové veľké prejavy „ženského génia“.

12. Milované sestry, vidíte, koľko dôvodu má cirkev pre svoju túžbu, aby na nadchádzajúcej konferencii v Pekingu, organizovanej OSN, bola úplne objasnená pravda o žene. Kiežby sa položil opravdivý dôraz na „génia ženy“, nielen kvôli veľkým a význačným ženám, ktoré žili v minulosti, či našim súčasniciam, ale tiež aj kvôli tým jednoduchým ženám, ktoré vyjadrujú svoje ženské nadanie v službe druhým v každodennom živote. Veď práve v ich oddanosti druhým v dennom živote, žena najlepšie rozumie hlbokému poslaniu svojho života, ona možno viac než muž vidí človeka, lebo ho vidí srdcom. Vidí ho nezávisle na rôznych ideologických, či politických systémoch. Vidí ho v jeho veľkosti i v jeho ohraničení a snaží sa mu vychádzať v ústrety a pomáhať mu. Týmto spôsobom sa v dejinách uskutočňuje základný plán Stvoriteľa a neustále vystupuje na Božie svetlo krása ženy v rozmanitosti jej povolania a to nielen telesná krása, ale predovšetkým duchovná – ktorú Boh udelil od počiatku ľudskej bytosti a najmä žene.

Zatiaľ čo v modlitbe zverujem dobré výsledky dôležitého zhromaždenia v Pekingu, povzbudzujem celé spoločenstvo cirkvi, aby tento rok využilo ako príležitosť k úprimnému vzdávaniu vďaky Stvoriteľovi a Vykupiteľovi sveta za dar tak veľkého dobra, akým je ženskosť, ktorá patrí v rôznych výrazoch k základnému dedičstvu ľudstva a cirkvi.

Mária, kráľovná lásky, bedlí nad ženami a nad ich poslaním v službe ľudstvu, mieru a šírenia Božieho kráľovstva!

S mojím požehnaním.

Vo Vatikáne 29.júna 1995, na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla.

pápež Ján Pavol II.

(prevzaté: Katolícke noviny, 110, 1995, č. 40, s. 1-6)

Báseň k 50. narodeninám pre mamku.

9. apríl 2022

.

Milá naša mamička,

kto by povedal, že už aj viacnásobná babička.

Zozadu vyzeráš ako pekná dvadsiatnička,

spredu ako zrelá tridsiatnička.

Kalendár však neoklameš, päťdesiatka je vek,

ktorý presne dnes oslavuješ.

.

Životom si letíš ľahko ako včielka,

bola si dokonca aj pionierka.

Hektáre sena odhrabané máš,

na výchovu Martinka a Danka veľmi rada spomínaš.

A keď si pri kríži pásla býčka,

skoro stále padla jedna knižka.

.

V Hradisku si vyrastala,

za parobka z Repaš sa vydala.

Cesta do Pavľan bola pre Teba vždy krutá,

nikdy by si nevravela, že po nej budeš chodiť zvyšok života.

.

Vyučená čašníčka,

mladá živnostníčka,

ale hlavne na plný úväzok mamička.

.

Jedna maturita Ti nestačila,

preto hneď dve si si dorobila.

.

Všetko „čo sa v škôlke naučíš“,

pri svojich vnúčatách zúročíš.

Detičky Ťa obľubujú,

darčekmi stále obklopujú.

.

Keď Ťa doma nájsť nevieme,

stačí keď do kostola zájdeme.

Kurátorka, lektorka, organizátorka,

aj vďaka Tebe je v kostole príjemná atmosférka.

.

Aby si taxikára na sväté omše nepotrebovala,

veľký darček si od manžela svojho dostala.

Na červenom skútri budeš cesty druhej a tretej triedy brázdiť,

Oci prosím Ťa nauč ju v prvom rade brzdiť.

.

Veľa šťastných kilometrov Ti prajeme,

neskôr sa spolu s Tebou prevezieme.

(poznámka: dve Renátkine dcéry čakajú bábätko, preto sa na skútri prevezú neskôr)

.

Tiež Ti chceme popriať k životnému jubileu

veľa Božieho požehnania, zdravia, šťastia, lásky,

aby si na tvári mala len veselé vrásky.

Aby si stretávala a spoznávala samých dobrých ľudí

a úsmev na Tvojej tvári, nech sa každý deň prebudí.

.

Na záver už len doplním toľko,

ľúbime Ťa a za všetko ĎAKUJEME MAMKO!!!

.

Mame Renátke manžel Jozef s najmladšou dcérou Natálkou,

dcéra Renátka s manželom Stankom, vnučkami Barborkou, Paulínkou a  bábätkom,

syn Jozef s manželkou Ľudkou,

za všetkých napísala:

dcéra Romanka s manželom Petrom, vnučkou Šarlotkou a bábätkom.

.

Natálkina prosba pri spoločných modlitbách na svätej omši:

PROSÍME ZA MAMKU, OCKA

A NAŠU RODINU,

ABY SME SA VIAC A VIAC ZBLIŽOVALI S BOHOM.

*****

(Renátka 50 rokov, Vyšné Repaše, 9.4.2022, P. Rajmund OP)

.

Milá Renátka, a môjmu srdcu blízka, celá Vaša rodina,

ďakujem, že môžem byť medzi vami.

Väčšina z nás sme sa stretli, tu vo Vyšných Repašoch, na milej oslave Tvojich tridsiatich narodenín. Nikto z nás vtedy nevedel aký život Ťa čaká nasledujúcich 20 rokov. Vtedy to vedel iba BOH. A teraz pri oslave tvojej päťdesiatky sa už aj my môžeme tešiť a v duchovnom zmysle aj ochutnať z ovocia Tvojho života. Dobrý strom poznáme podľa dobrého ovocia.

Tvoj dobrý život Renátka, ku ktorému neodmysliteľne patrí aj dobrý život Tvojho Jožka, tiež poznáme po dobrom ovocí: Stačí sa pozrieť na rodiny Vašich detí …

        A vzácna je aj Vaša širšia rodina: rodičia, kmotrovci, súrodenci s rodinami, kamaráti, známi, kolegovia. Je veľa tých čo sa s Vami radi stretávajú, lebo chcú ochutnať z dobrého ovocia Vášho života.

        Ako som počul a teraz to môžem aj vidieť, v posledných rokoch by aj steny tohto kostola mohli veľa rozprávať o dobrých skutkoch, ťažkej a ochotnej práce, Vašej rodiny, na obnove tohto kostola.

        Prečo je to tak? Prečo Vaša rodina prináša dobré ovocie, pre Vás, pre túto farnosť, pre Vaše širšie okolie? Mohli by ste to zvládnuť sami? Určite nie. Je to tak preto lebo prijímate Božie požehnanie. Bez Božieho Požehnania sú márne naše namáhania. A Vaše namáhania nie sú márne, pretože prijímate Božie Požehnanie. Dôkazom toho je aj táto svätá omša. Prišli ste, prišli sme, pre Božie požehnanie:

Nasledujúce slová vyberám z kázne, ktorá je uverejnená na facebookovej stránke Trnavskej diecézy z 20. januára minulého roka:

Čím človek viac Bohu dôveruje tým je aj viac otvorený Božej pomoci.

A čo to vlastne znamená žehnať? Žehnať znamená zosielať dobro. Priať dobro, Božie dobro. A tým, že sme pokrstení, ako hovorí písmo, máme účasť na kráľovskom kňazstve, tak môžeme požehnávať – rodičia svojím deťom, manželia navzájom … Tiež nám Ježiš hovorí, žehnajte tým, ktorí vás nenávidia. Tým zastavujeme moc zla.

Špeciálne požehnanie je kňazské požehnanie. A akú hodnotu má kňazské Požehnanie? Jednoducho môžeme povedať, že kňaz je „expert“ na požehnanie. Kňazské požehnanie má obrovskú moc. Žehnanie spôsobuje to, že veci sa dávajú do pohybu, aby mali vzájomne súvis, aby to držalo spolu. Mohli by sme to prirovnať k malte. Vy ste odborníci na stávanie domov a viete to lepšie ako ja, že môžem postaviť dom, ale keď tam nedám tú maltu tak to nebude držať spolu.

Požehnanie spôsobuje, že tie jednotlivé životné udalosti, ktoré sú, ktoré prežívame, sa nejakým spôsobom skĺbia do jednoty. Preto aj keď máme narodeniny tak nám želajú, šťastie, zdravie a Božie požehnanie. Človek môže robiť, starať sa, zodierať sa aj pre správne veci, ale pokým tam požehnanie nie je, tak sa to začína rúcať. Chýba tam niečo, čo všetko drží spolu. Tak je to aj v bežnom živote. Potrebujeme požehnanie. A kňaz tým, že je vysvätený, koná v osobe Ježiša Krista. Milosť, ktorá prichádza cez neho – to je milosť Ježiša Krista. Vždy keď kňaz požehnáva tak požehnáva sám Ježiš Kristus. Ako magnet priťahuje a sústreďuje, tak Požehnaním sa všetko dáva do pohybu a jednotlivé komponenty sa dávajú do poriadku. Potrebné je požehnanie, aby to držalo spolu, aby to malo zmysel.

Vypočujme si malú časť z toho čo povedal Pán Ježiš mystičke Terézii Neumannovej. Sú to veľmi silné veci. Pán Ježiš hovorí:

„Keď kňaz požehnáva, ja požehnávam. Vtedy vychádza z môjho Srdca nesmierny prúd milosti do duše, aby ju celkom naplnilo, preto maj otvorené srdce, aby si nestratila blahodarný účinok požehnania. Moje sväté požehnanie obsahuje všetku pomoc potrebnú pre ľudstvo. Skrze neho dostávaš silu i túžbu hľadať dobro a vyhýbať sa zlu, tešiť sa ochrane mojich detí proti mocnosti temnosti. Je veľkým privilégiom, keď dostávaš požehnanie. Nemôžeš pochopiť koľko Milosrdenstva prostredníctvom neho dostávaš, preto nikdy neprijímaj požehnanie chladne a roztržito, ale s plnou pozornosťou. Pred prijatím požehnania si chudobná, po jeho prijatí si bohatá. Prostredníctvom požehnania sa utvrdzuje dobrá vôľa. Podujatia získavajú novú mimoriadnu ochranu, slabosť sa posilní mojou mocou. Myšlienky zduchovnejú a zlé vplyvy sa zneškodnia. Udelil som môjmu požehnaniu bezhraničnú moc. Ona vychádza z nekonečnej Lásky môjho Srdca. Čím väčšia horlivosť s akou sa moje Požehnanie dáva a prijíma, tým je väčšia jeho účinnosť. Či sa požehnáva dieťa, alebo i celý svet, požehnanie je oveľa väčšie než tisíce svetov. Každý raz keď si požehnaná si užšie spojená so mnou, opäť posvätená, ozdravená a chránená Láskou môjho svätého Srdca.“

Milá Renátka, ty a tvoja rodina ste Bohom požehnaní.

V dnešnom žalme sme počuli slová:

Ich smútok zmením na radosť, *poteším ich a rozveselím po žiali:

Ako dlho by sme teraz Renátka mohli rozprávať o tvojom žiali, o tvojom smútku, o tvojom utrpení. Ale ty si prijímala Božie požehnanie a Boh zmenil tvoj smútok na radosť, potešil ťa a rozveselil po žiali.

Tak ako nám aj kňaz Julko Chalupa v jednej zo svojich piesní hovorí:

Tú ťarchu čo k slze núti zas, vie dobrý Boh osušiť,

a že je vždy so mnou, má ma rád, vierou sa dá pochopiť.

         Drahí bratia a sestry v takýchto ťažkých časoch, v ktorých teraz žijeme, nezabúdajme na silu požehnania, žehnajte svojím rodinám a vo svojich rodinách, proste o pomoc, proste o modlitbu, zavolajte kňazovi, aby sa modlil, aby Vám dal požehnanie. Aby zlo od nás odišlo. Nestačí si všetko dobre naplánovať, mať dobrú stratégiu, usporiadať materiálne veci, mať správne myšlienky. Potrebná je tá duchovná malta, aby to dobre držalo. Potrebujeme Božie požehnanie, aby naše namáhania ani v ďalšom živote neboli zbytočné. Amen.

Školníkovci – Jún 2019

Spoločenstvo Kráľovnej rodiny

Milosrdní bratia, Nám. SNP Bratislava

Kostol Návštevy Panny Márie

*

Pozývame Vás na Májovú duchovnú obnovu

vo štvrtok, 12.mája 2022

16,00 – 20,00h

*

Možnosť sv. spovede P. Pius OP

16, 00    Odovzdanie sa do Božieho Milosrdenstva

na príhovor Fatimskej P.Márie – Kráľovnej mája

Fatimský Radostný ruženec

Posolstvo Fatimy, Loretánske litánie.

17,45     Vešpery; 18,00    Fatimský ruženec Svetla

18,30     Svätá omša

19,30     Adorácia pred Sviatosťou Oltárnou

ĎAKUJEME TI, Pane Ježišu, že aj každodennú službu naším blížnym môžeme spájať s Láskou Tvojho utrpenia.

ĎAKUJEME TI, že našej práci dávaš večnú hodnotu. Amen.

.

M. Anna P.

M. Klementína

M. Oľga

Katarína

M. Lucia

M. Ľubica

M. Helena

M. Dana H.

M. Anna N.

M. Ľubomíra Ď.

M. Jozefína

Video M. Jozefína – TU

*

M. Jana Ď.

Video M. Jana Ď. – TU

*

M. Margita

Eva

Ema

M. Paula

M. Edita

M. Timoteja

M. Ľubomíra S.C.

MY – Božie deti

Mária Ľubica E.

     Celý svet sa posledné roky zmietal v rozsiahlej pandémii coronavírusu. Všetky jej následky a dôsledky ukáže budúcnosť. To, čo sa už ukázalo veľmi zreteľne, bola izolácia a rozdeľovanie ľudí. Tento smutný obraz sme mohli vidieť v jednotlivých krajinách, ale aj v rodinách a vo farnostiach. K zatvoreniu kostolov a k prijatiu  obmedzení pri bohoslužbách zaujali veriaci rozličné postoje a vytvárali názorové skupiny. Rozhodnutie svätého Otca, pápeža Františka, pre synodalitu – spoločné kráčanie, môžeme chápať aj ako výzvu pre celé ľudstvo na zmenu. Nie ja, nie očkovaní, nie neočkovaní,  ale MY – Božie deti.

     Význam slov „spoločne kráčať“  naznačuje, že ide o určité napredovanie, posúvanie, ktoré sa uskutočňuje kolektívne, spoločným úsilím. Znamená to zanechať izolovanosť a nálepkovanie ľudí. Uvedomovať si nielen svoju jedinečnosť, ale aj príslušnosť k určitému celku, že sme ako pokrstení všetci údmi Kristovho tela. Preto by sme mali kráčať spoločne cestou Ducha Svätého. Aby naše oči skutočne videli a citlivejšie vnímali okolie s jeho negatívami i pozitívami. Aby sme ušami nielen počuli, ale aj skutočne počúvali. A nielen ušami, ale aj srdcom. Nemusíme vynikať v reči, v speve alebo v čomkoľvek , aby sme sa s niekým podelili o svoj čas. Aj mlčky môžeme sprevádzať niekoho, koho pozorne vypočujeme s otvoreným srdcom. Takéto zdieľanie nám veľakrát chýba v samotných rodinách. Spoločné stolovanie alebo spoločnú modlitbu mnohí praktizujú výlučne na Vianoce. Často lepšie poznáme problémy svojich kolegov v práci ako ťažkosti svojho manžela alebo dcéry. Potrebná je vzájomná dôvera a náležitá pozornosť pre všetkých členov rodiny vrátane tých najstarších. Dať aj starým rodičom možnosť vyjadriť sa, vypočuť, objať a týmto spôsobom dať najavo, že sú dôležití a milovaní. Viac oživiť rodinné väzby z tej základnej úrovne (rodičia a deti) do rozšírenej formy o starých rodičov a čerpať z ich životnej múdrosti. Zmena v kultúre bývania oslabila spolunažívanie generácií, čo nie je dobrý jav. Je potrebné učiť sa teda v prvom rade spoločne kráčať v rodinách, v rámci domácej cirkvi.

     Boh je v našich životoch prítomný. Aj vtedy, keď práve prechádzame „tmavou dolinou“ (Ž 23,4). Neustále sa nám prihovára cez Božie slovo, ľudí i rôzne skúšky. Všetko má v Božom pláne zmysel. Nedostatok viery nás vedie k pochybnostiam a chceme mať všetko pod kontrolou. Našej ľudskej logike sa vymyká „milovať nepriateľov“ (Mt 5,44). Prirodzene nás to vedie hlavne k tým, s ktorými sympatizujeme a vzájomne si pomáhame. Lenže „ak milujete len tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu?“ (Lk 6,32). Venovať pozornosť aj tým, ktorí sú odlišných názorov, vieru nepraktizujú, alebo sú z „iného tábora“ je náročnejšie. Vtedy prichádzajú skúšky našej vzájomnej úcty. Vo farnosti, v spoločenstvách, teda v rámci duchovnej rodiny, sa pri vzájomných stretnutiach môžeme lepšie spoznávať, obohacovať svojimi charizmami, učiť sa jeden od druhého a lepšie pochopiť napr. aj rozvedených z ktorých sa mnohí chcú zapojiť do života Cirkvi. Dať im najavo, že napriek stroskotaným manželstvám neprestávajú byť Božími deťmi a nie sú vylúčení z Cirkvi. Prijatím do spoločenstva im podať pomocnú ruku a tak im pomáhať rozvíjať vzťah k Bohu. Svojim postojom napĺňať slová: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi“ (Rim 12, 15).

     Všetci sme povolaní spájať sa na budovaní spoločného dobra v rámci širokej ľudskej rodiny. Tu je obrovský priestor na sebarealizáciu, len treba odhodiť falošnú hrdosť, nekalkulovať a nehanbiť sa za svoju vieru. Dovoliť, aby nás Boh mohol použiť a cez nás šíril lásku, pokoj, dobrotu. Vydávať svedectvo viery, ktoré si vyžaduje každá doba a nemusí ísť o hrdinské činy. Prešli desaťročia náboženskej slobody a väčšina katolíkov sa obáva prežehnať pred jedlom v stravovacích zariadeniach alebo pri prechádzaní okolo kostola alebo kríža. Maličkosť veľkého významu. Nehanbiť sa za svoju vieru ani pri rôznej výmene názorov a slovami i skutkami sa hlásiť k Bohu, lebo „kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojim Otcom“ (Mt 10,32).Teda nielen čítať Jeho Slovo, ale sa ním riadiť a uskutočňovať.

Spoločne kráčať, znamená mať aj spoločný cieľ. Jednotlivo môžeme ísť rozličným tempom, ale konečný cieľ máme ten istý. V tomto kontexte sa môžeme bližšie pozastaviť nad cieľom alebo poslaním ženy v Cirkvi, ktorým Ježiš vo svojej dobe venoval až nadštandardnú pozornosť (rozprával sa, uzdravoval). Všeobecne by sa dalo povedať, že žena má sprevádzanie vpísané do svojej identity. Ako matka pri sprevádzaní svojich detí, ako dcéra pri sprevádzaní starnúcich rodičov, ako ošetrovateľka pri sprevádzaní chorých, ako sociálna pracovníčka pri sprevádzaní seniorov, ako učiteľka a vychovávateľka pri vzdelávaní detí. Dalo by sa pokračovať. Podstatné je, že Boh obdaroval ženy úžasným „talentom“ a chce, aby ho nezakopali, ale čo najviac využili a znásobili. Aby s láskou a obetavosťou sprevádzali tých, ktorí to potrebujú a boli tak misionárkami tam, kde sa nachádzajú. Synodalita by mohla byť špeciálne pre ženy podnetom na vzájomnú diskusiu a skúmanie seba, ako napĺňať svoje poslanie tak, aby vedeli správne rozlišovať, kedy sa modliť a kedy modlitbu pretaviť do skutkov. Aby vedeli, kedy byť „Máriou“ a modliť sa pred Ježišom a kedy byť „Martou“ a modliť sa službou rodine, blížnemu, farnosti. Je to náročná úloha, ktorá prinesie veľa otázok a hľadania odpovedí.

     Pri spoločnom hľadaní odpovedí má veľký význam dialóg. Z vlastných skúseností vieme, že slová majú veľkú moc. Môžu povzbudiť, potešiť, ale aj ublížiť a zraniť. Chrániť sa zbytočných rečí je pre mnohých priam nemožné. Aj tu je oblasť, kde môžeme vydávať svedectvo viery a držať sa zásady „vaša reč nech je áno-áno, nie-nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5,37). Ovládať svoj jazyk za zubami a učiť sa schopnosti počúvať je náročná výzva. Vypočuť jeden druhého je prejavom tolerancie. Obzvlášť to platí v manželstve. Boh stvoril muža a ženu v rozdielnosti, aby sa mohli navzájom dopĺňať. A to po všetkých stránkach, teda aj v názoroch. Tomu druhému to môže dať dôležitú informáciu z iného uhla pohľadu. Nezaujímať sa o názor druhého alebo si ho aspoň nevypočuť, je prejavom skrytej pýchy. Náležitú pozornosť by sme mali venovať aj názorom mladých ľudí, od ktorých sa môžeme tiež veľa naučiť. Ich otvorenosť a kreativita môže dať fungovaniu spoločenstiev potrebnú dynamiku. Spoločné kráčanie je príležitosťou rozvíjať schopnosť počúvať, prijímať kritiku a vedieť dať spätnú väzbu.

     Aj Boh čaká na našu spätnú väzbu a chce s nami viesť dialóg každý deň. Je našou jedinou istotou a cieľom.

Sme v Jeho rukách.

(Ilustrácia M.Lechan)

.

19. marca 2022 v deň slávnosti sv. Jozefa sa pripájame k modlitbovej reťazi za úctu k životu:

03,00 – 04,00h = M. Ľubomíra S.C.

04,00 – 05,00h = M. Anna M

05,00 – 06,00h = M. Helenka S

06,00 – 07,00h = M. Anna N.

07,00 – 08,00h = M. Jana J.

08,00 – 09,00h = M. Anna P.

09,00 – 10,00h = M. Paula

10,00 – 11,00h = Katarína

11,00 – 12,00h = M. Danka H.

12,00 – 13,00h = M. Timoteja

13,00 – 14,00h = M. Helenka J.

14,00 – 15,00h = M. Oľga

15,00 – 16,00h = M. Klementína

16,00 – 17,00h = Ema

17,00 – 18,00h = M. Jozefína

18,00 – 19,00h = M. Margita

19,00 – 20,00h = M. Edita

20,00 – 21,00h = Eva

21,00 – 22,00h = M. Ľubomíra Ď.

22,00 – 23,00h = M. Jana Ď.

23,00 – 24,00h = M. Ľubica

.

Ďakujeme všetkým sestrám SKr, ktoré sa k modlitbe pripájajú v ktoromkoľvek čase.

          Bože, darca života, chválime Ťa a zvelebujeme za to, že si nám dal veľký dar života.     S  veľkou dôverou prosíme o tvoje milosrdenstvo pre všetkých našich drahých zosnulých. Spomíname si aj na tých najbezbrannejších, ktorí zomreli násilnou smrťou ešte skôr, ako sa mohli narodiť.     Teba, najláskavejší Bože, prosíme o svetlo pravdy pre rodičov takto zabitých detí, ale aj pre tých, ktorí sa chystajú svoje počaté dieťa usmrtiť, aby pochopili, že dieťa je tvoj dar, a nie ich vlastníctvo.     Prosíme ťa za lekárov a zdravotníckych pracovníkov, ktorí asistujú pri usmrcovaní počatých detí, aby spoznali hrôzu svojho počínania, nespreneverovali sa svojmu poslaniu a boli vždy na strane života.

          Prosíme ťa za tých, ktorí v spoločnosti šíria kultúru smrti. Zošli im svetlo pravdy, aby spoznali hodnotu každého ľudského života a mali ho v úcte.     Dobrotivý Bože, prosíme ťa za nás všetkých, aby sme s Tvojou pomocou, každý na svojom mieste a vo svojom povolaní, vydávali svedectvo o kráse, vznešenosti a dôstojnosti ľudského života od počatia až po prirodzený skon, a tak prispievali k šíreniu „evanjelia života“.

     Panna Mária, Matka Božia a naša Matka, prihováraj sa za nás u svojho Syna, aby vyslyšal naše prosby, ktoré predkladáme v tejto modlitbe.

     Amen.

Spoločenstvo Kráľovnej rodiny je súčasťou SYNODY 2021-2023 o SYNODALITE.

Motto SKr je:

Členky Spoločenstva Kráľovnej rodiny mali prvé stretnutie o synodalite dňa 17. februára 2022 v Bratislave.

Ďalšie stretnutie SKr bude 26. februára 2022.

Chceme sa rozprávať o liste sv. Jána Pavla II. ženám.

***

Kliknite na link pre ďalšie informácie:

Synoda 2021 – 2023

Čo je to synoda | Synoda 2021 – 2023

Synoda 2021-2023 – Bratislavská arcidiecéza (abuba.sk)

Čo je synodalita? – Synoda 2021-2023 (abuba.sk)

Materiály | Synoda 2021 – 2023

10 tematických oblastí – Synoda 2021-2023 (abuba.sk)

Pápežov príhovor k rímskej diecéze – Synoda 2021-2023 (abuba.sk)

Oslavujme narodenie Krista,

nášho Pána, Vládcu, Spasiteľa,

ktorý nás k sebe prijať sa chystá,

velebme svojho Vykupiteľa!

/Christmas Sonnet, R.Š./

.

„Velebme svojho Vykupiteľa“ veď On prišiel, aby sme mali život a mali ho hojnejšie, teraz i potom… „ktorý nás k sebe prijať sa chystá!“

V mojom rodnom kraji sa na Vianoce vinšuje: „A ja vám vinšujem na Svätu viliju, žeby vám Pán Boh dal druhej še dočekac, s menšima hrichami, z Božu miloscu, hojnejšich spokojnejších, zdravšich rokoch še dožic jako sme prežili!“

Málokedy v rokoch života predtým chcem toto prianie „zdravších rokov“ tak silno podporiť žičením i prísľubom modlitby a popriať vám i vašich blízkym tento veľký dar života o ktorom nás tak silno presvedčil ostatný čas.  

Posolstvo poslaného Slova pre nás všetkých aj v tieto Vianoce nech nám prinesie

Nádej: často zvykneme vravieť o „svetle na konci tunela“ a zabúdame, že tunel života potrebuje aj svetlo počas cesty v ňom. A také svetlá pápež František  ponúka v troch slovách. Sú ľahko zapamätateľné a  zároveň sa môžu pre nás stať programom obsahu Vianoc: 

očista pamäte, nádeje a bdelosti.

 .

Prajem každému z nás prežiť Vianoce s obnovenou pamäťou na dobra života, ktoré tak hmatateľne vnímame práve na Vianoce, s nádejou, že sa s Božou pomocou lepšie postaráme o náš život, o náš vnútorný i vonkajší domov a dni pred nami budeme žiť s obnovenou bdelosťou, pretože Pán prišiel do dejín v  Betleheme, prichádza každý deň, v každej chvíli, do nášho srdca a tiež pride na konci života každého z nás. Vianoce nás pozývajú  privítať Ježiša bez strachu. Ak mu dokorán otvoríme dvere nášho života, všetko sa dostáva do nového svetla a rodina, práca, utrpenie, zdravie, priateľstvo sa stávajú príležitosťami objaviť jeho utešujúcu prítomnosť. Len musí dôjsť k nahromadeniu dobrých túžob v nás, ktoré potom prinesú jeho príchod k nám… A to si v tomto čase najviac žičíme.

.

Okolo obeda bolo na vianočnom trhu o čosi pokojnejšie, a tak pani Hermína po prvýkrát spozorovala asi 5 ročného chlapčeka, ktorý stál pri jej stánku. Ako dlho ju on pozoroval, nevedela, a tak sa ho spýtala: „Malý chlapček, čo by si si prosil?

Zľaknutý utiekol preč a zmizol za veľkými farebnými dverami domu oproti. Ale predsa o 10 minút sa vrátil. Nesmelo, s tmavými očami plné strachu, stál trochu stranou. Pani Hermína sa na neho milo povzbudivo usmiala. Nesmelo sa teda priblížil a povedal: „Chcel by som jednu veľkú kyticu pre moju mamu. Ona leží v tomto dome oproti v posteli a je chorá.“ Pani Hermína sa pozrela hore na ošúchanú fasádu domu. „Tu je“, povedala a podávala malému chlapcovi peknú malú kytičku. Ale malý chlapček energický pokrútil hlavo a povedal: „Nie, ja si prosím celkom veľkú kyticu, tú oproti.“ „Ale táto kytica je príliš drahá.“ „To nevadí, ja to môžem zaplatiť. Beriete aj zlato?“ Pani Hermína  zmätene sa pozrela na malého chlapca. Malý chlapček siahol do svojej tašky a vytiahol poskladaný lístok, ktorý mu daroval jeho starý otec. „Starý otec mi povedal, že toto má hodnotu zlata.“ Pani Hermína zobrala lístok a ticho ho prečítala. Zamyslene ho opäť poskladala a povedala: „V každom prípade, tento prostriedok na zaplatenie ma vysokú hodnotu.“ A podala najväčšiu a najkrajšiu kyticu malému chlapcovi. „Dostanem aj nejaký výdavok z tohto zlata naspäť?“ „Žiaľ, ja nemám žiadne takéto zmenené peniaze.“ povedala pani Hermína a podala tento vzácny lístok, ktorý mal hodnotu zlata, naspäť chlapčekovi so slovami: „Ty ho budeš ešte určite potrebovať.“

Naradovaný chlapček prebehol s kyticou cez cestu a utekal rovno ku svojej mame, aby jej priniesol darček.

Predavačka z vedľajšieho stánku to všetko počula, a tak sa spýtala svojej kolegyne. „Čím platil tento malý chlapec?“ „Tým najhodnotnejším, čo mal. Lístkom, na ktorom stálo: „Milý Mirko, nech Ťa Boh po celý Tvoj život sprevádza, chráni a požehnáva. S láskou Tvoj starý otec.“

.

Prajem vám požehnané Vianoce a aj dni nového roka 2022 a celý náš život nech je Ním sprevádzaný, chránený a žehnaný!   

S úctou

Jozef Jarab