PRÍHOVOR k 50. výročiu sobáša

Jozefíny Cehuľovej a Františka Cehuľu

 

Čím by som mal začať?

Gratuláciou?

K Vášmu jubileu – 50 rokov spoločného života.

 Vďakou?

Za prijatie a výchovu nás, šiestich detí.

 Vyjadrením obdivu?

Za vernosť hodnotám a sedliackemu rozumu napriek zmenám režimu.

Alebo prosbou o odpustenie?

Za všetku tú bolesť, ktorú ste s nami mali, ktorú ste s nami prežívali už od útleho detstva až do terajších dní.

Keď František Cehuľa a Jozefína Kellnerová uzavreli sviatosť manželstva v rímskokatolíckom kostole v Hradisku, písal sa 26. apríl 1969. Janko zabil brafka, Miško jalufku, vonkaj hvíľa a gruľe neposadzene. O pol roka na to 25. septembra sa z nich prvý krát stali rodičia. Narodila sa im prvá dcéra Ľubka. O rok na to 17. októbra, keď na roli bolo porobené všetko, prišiel na svet prvý syn, malý Ferko. Mladá rodinka to nemala ľahké. Otec chodil do práce, mama sa starala o rodinu. Navyše mali veľké gazdovstvo, veľa práce. No zdá sa, že aj veľa lásky, keď tu 9. apríla 1972 na svet prišla dcéra Renátka. Bývali v jednom dome so starými rodičmi, spávali siedmi v jednej izbe, no aj tak im to nevadilo a v jedno ránko, 12. marca 1975, bol na svete Mariánko. Napriek ťažkostiam a problémom so susedmi si postavili vlastný dom. Akoby to už bolo, nový dom bez nového prírastku? 25. novembra 1980 narodil sa ďalší syn Martinko. Celý život žili skromne, nemali žiadne výdobytky modernej doby, staré auto, čiernobiely televízor, jedno rádio, jednu perinu a tu zrazu vitaj muj štvartý synu. Danko 12. apríl 1985.

Tak ako si iný ľudia pamätajú na akých autách jazdili, na akých miestach dovolenkovali, tak si František a Jozefína pamätajú koho v stajni chovali. Neoddeliteľnou súčasťou života a spomienok sú (kone) Ďuro, Izbar, Tašo, Dino, Zorka, Iskra, Gita, Irma, Pejo ale aj (kravy) Manca, Julka či (psy) Dunaj, Cézar, Ťapo, Boris, (koza) Okata. Majú krížom krážom pochodené ďaleké kúty sveta (polia) Úvratňa, Podbartkovú, na Kopaničke, nad Furmancom, na Preshure, či Ľengwartskej a úplne v diaľ Tvarožanske, Vojenske, či Ľevočske.

Aj napriek Vašim skromným podmienkam pre život ste nám vystrojili 4 svadby a o tej 5 ste sa len dozvedeli. Mali ste prvé auto v dedine s pásmi a univerzálkami, aj nablýskanú motorku, drahý klavír či magnetofón.

Dostalo sa Vám veľkej pozornosti a uznania, či už v prejavenej dôvere v pozvaní za svedkov, starostov na svadbách, za birmovných a krstných rodičov. Uznanie pre tatu za veľkú pomoc pri výstavbe kultúrneho domu či vo funkcii tajomníka. Žatie úspechov v súťaží ťahaní klady s Gitkou či Iskrou (kobyly). Pre mamu tituly najlepšia hrabačka, sadzačka zemiakov a zbiračka kameňov v Hradzisku, či vysádzačka stromčekov v lese. A samozrejme najportviš baletka (upratovačka) na akademickej pôde. No hlavne máte titul MAMA, ktorá nám dala teplo domova, ktorá nás zahrnula svojou láskou a vždy sa pre nás obetovala.

Slzy Vám netiekli len vo chvíľach, keď Ľubka vypichla Ferkovi oko s hrabľami, keď Renátka so snúbencom Jožkom mali vážnu autonehodu, či pri každom Mariánkovom odchode do nemocnice, Martinkovým zdravotným problémom, či pri Dankovi keď Vám doktor oznámil, že rátajte s najhorším. No slzy Vám tiekli, aj keď Ľubka ako prvá 18 ročná odišla z domu, Renátka sa vydala do Vyšných Repáš, Mariánko odišiel študovať do Trnavy a Martinko odišiel do ďalekej Ameriky. A úplné ticho vo Vašom dome nastalo, keď v priebehu 2 mesiacov ostali ste len sami dvaja – Danko odišiel do Bratislavy a Ferko so svojou rodinou sa presťahovali do Vlkoviec.

Drahý tato a mama, dnes sa píše 27. apríl 2019. Prešlo 50 rokov. A vy máte byť na čo hrdí !!! Pred vami tu už nesedí len 6 malých roztomilých tváričiek, sedí tu 6 osobností a to najmä vďaka Vašej výchove, starostlivosti, opore, láske a viere, ku ktorej ste nás celý život viedli. Nie sme tu sami. Sme tu spolu so svojimi rodinami. Nevesty Mary a Katka, zaťovia Jozef a Marko, vnučky Renátka s manželom Stankom, Romanka so snúbencom Peťom, Majka s priateľom Filipom, Viktorka, Zuzanka, Dorotka, Johanka, Natálka, Klárka a vnuci Jožko s manželkou Ľudkou a najmladší Ferko. Najmenším slniečkom je pravnučka Barborka a keď Pán Boh dá, budú slniečka dve.

Teraz by som Vám v mene celej rodiny chcel povedať jedno veľké ĎAKUJEM

a poprosiť o odpustenie, za všetko čím sme sa voči Vám previnili.

Zároveň chcem poprosiť všetkých prítomných za mamu a otca, aby odpustili im, ak sa voči nim previnili – zvykne sa to hovoriť na pohreboch, ale tam je to, myslím už aj neskoro.

Na záver už len pozdvihnime čaše a pripime si, aby sme sa tu takto stretli aj o 10 rokov.

Na zdravie. /za všetky deti najmladší Daniel/

Obetné dary z príležitosti 50. výročia sobáša

Františka a Jozefíny Cehuľových (26. apríl 1969)

hrable – kosa

klince – varecha

grule – kvety

svadobný obraz – fotky vnúčat a pravnučky

hostie – víno

Nebeský Otče, pred Tvoj Oltár prinášame kosu a hrable ako symbol veľmi ťažkej celoživotnej práce našich rodičov Františka a Jozefíny.

Do svojho Milosrdného lona prijmi ich 50 ročnú prácu na poli i v lese – pot, mozole i strach z neúrody, lebo Ty všetko môžeš premeniť na svoju Slávu v Nebi.

Pane Ježišu, pred Tvoj Oltár prinášame klince a varechu ako symbol namáhavej práce našich rodičov na dvore i v dome.

Do svojho Milosrdného Srdca prijmi ich každodenné povinnosti, ktoré sú skryté v stovkách pribitých klincov i nezrátaných navarených obedov – v každý deň obriadenej maštali i upratanej domácnosti.

Aj toto nech slúži na Tvoju Česť a Slávu.

Duchu Svätý, pred Tvoj Oltár prinášame grule a kvety ako symbol úrody i Tvojej štedrosti a lásky.

Do svojho Milosrdného objatia prijmi všetky myšlienky, slová i skutky našich rodičov, aby sa stali Oslavou Tvojej Nekonečnej Dobroty a Krásy.

Všemohúci Milosrdný BOH, pred Tvoj Oltár prinášame svadobný obraz našich rodičov a fotky vnúčat i pravnučky, ako symbol ich plodného manželského života a rodiny.

Do náručia svojho Milosrdenstva prijmi všetko vnútorné trápenie a bolesti duší našich rodičov, aby Ťa celá naša rodina mohla naveky oslavovať v Nebi.

Milosrdný Pane Ježišu na Tvoj Oltár prinášame hostie a víno, ktoré sa o chvíľu premenia na Tvoje Telo a Tvoju Krv.

ĎAKUJEME Ti, že Ty sám si pokrmom našich duší a prosíme Ťa svojou Svätou Krvou obmy, prikry a napoj našich rodičov Františka a Jozefínu i celú našu rodinu. Amen.

Vďačiť Vám chcem rodičia

Vďačiť Ti chcem, mama

za nežnosť a za lásku,

ktorú si mi dala,

vďaka aj za život môj.

Ďakujem Ti, otec,

dobre si ma vychoval,

že si môj život

k Pánu Bohu smeroval.

Vďačiť Vám chcem teraz,

vďačiť Vám chcem, rodičia,

že ma Vaša láska

k Pánu Bohu priviedla.

Vďaka za to,

že ste mi dali život,

zatiaľ čo vy

mali ste len bolesť.

Teraz srdce moje Vám volá,

otec / mama

vďaka Vám za lásku.

Aj keď možno zajtra

ja už pri Vás nebudem,

drahá mama, otec, za všetko vám Ďakujem.

Drahá mama, otec,

za všetko Vám Ďakujem.

 

Zmeniť na určitý čas prostredie a vnímať iný rytmus času, vedie človeka k premýšľaniu a k pokojnejšiemu prežívaniu prítomného okamihu. Nachádza mnohé súvislosti a uvedomuje si dôležitosť rovnováhy vonkajšieho a vnútorného života. Učí sa pracovať sám so sebou, s vlastnými pocitmi, s ľuďmi. Učí sa nielen prekonávať prekážky, ale prijať aj svoje limity. Čas oddychu môže byť veľkou príležitosťou na oslavu Boha Stvoriteľa.

Na pozemskej ceste sme vlastne pútnikmi všetci. Čo však nosíme v našich batohoch? Nezaťažujú ich staré krivdy, nespravodlivý hnev, žiarlivosť, závisť ….. ? Je dôležité ich pravidelne vyprázdňovať a bojovať so sebou samým. Okresávať svoje ego, priznať si chyby, omyly, pády, slabosti a dôverovať Bohu. Nielen veriť v jeho existenciu, ale veriť JEHO láske, odpusteniu, dobrote a starostlivosti. Tento postoj potom vedie k spomenutému rituálu pútnika: „vstať, vziať na seba svoj kríž a ísť“. Potrebná je však Božia milosť a naša vôľa.

Ľudová zbožnosť je jedným z prejavov náboženského cítenia a má rozličné formy. Púte sú jednou z nich a mňa osobne veľmi priťahujú. Je to taká moja „srdcovka“. Akoby prekonanie určitých prekážok (vzdialenosť, počasie, málo spánku, znížený komfort) zintenzívňovalo nielen emócie, ale aj silu modlitby, Božieho slova a krásu spevu. Vždy som si odnášala hrejivé pocity radosti a zvláštneho odľahčenia.

Keď som asi pred 10 rokmi čítala knihu od Coelha o púti do Santiaga de Compostela, zrodila sa vo mne túžba po jej osobnom poznaní. S veľkým záujmom som počúvala ľudí, ktorí mi o tejto ceste rozprávali a túžba sa menila na predsavzatie. Keďže minulý rok mladšiu dcéru Kristínku vybrali v projektoch dobrovoľníctva na 9 mesiacov do Santiaga de Compostela, stála som pred jasnou výzvou. Zostávalo doriešiť s kým a kedy. Dátum odletu padol na 26. jún a sprevádzala ma staršia dcéra Betka a jej priateľ Tomáš. Aj keď ich hlavným cieľom bolo natočiť dokument, ja som dúfala, že to nebude len o spoznávaní krajiny, ale aj Boha. Pre mňa bola dôležitá i fáza prípravy, do ktorej okrem materiálneho vybavenia patrila účasť na prednáške kňaza Ján Knapíka o tejto ceste, súkromná „novéna“ s rozličnými prosbami a samozrejme spoveď. Uvedomovala som si, že „bez Božieho požehnania, márne sú ľudské namáhania“.

Oficiálne cesty tzv. camino, ktoré vedú do Santiaga de Compostela, majú svoje názvy a je ich niekoľko (asi 7). My sme si vybrali cestu pozdĺž portugalsko-španielskeho pobrežia Atlantického oceánu (camino Portuges da Costa). Od katedrály v Porte (katedrála Sé-katedrálny kostol Nanebovzatia Panny Márie) po katedrálu sv. Jakuba v Santiagu de Compostela, to bolo presne 305 km a trvala nám 13 dní. Prvý večer, keď sme doleteli do Portugalska, prechádzali sme sa úzkymi uličkami a chcela som vojsť do nejakého kostola. Bolo už dosť hodín, ale skúsili sme. Dvere sa nedali otvoriť a práve sme boli na odchode, keď sa za nami objavil starší pán, dvere nám otvoril a odišiel. Bolo tam len niekoľko ľudí, na ktorých som postrehla vyľakané pohľady, bola totiž adorácia. Keď zbadali, že chápeme o čo ide, upokojili sa a o chvíľu nás s úsmevom vyprevádzali. Boh nám pripravil skvelý začiatok.

Každý deň putovania mal takmer rovnaký rituál. Vstať, vziať na plecia batoh (u mňa okolo 7 kg) a ísť. Bola to však príležitosť trénovať nielen svoje telo, ale cvičiť aj svojho ducha. Tým najlepším prostriedkom bola modlitba. Na komunikáciu s Bohom bolo naozaj veľa možností a príležitostí. Obe krajiny majú množstvo krásnych, kamenných kostolov a kaplniek. Väčšina bola otvorených a boli pre nás príjemným zastavením a odpočinkom. Taktiež pri kráčaní v malej skupinke, ktorú sme tvorili, bol veľký priestor na vlastné myšlienky, meditáciu, zahĺbenie do svojho vnútra. Hlavne pri náročnejšom teréne mi hlavou prebiehalo: „pre jeho bolestné umučenie…..“ Každým dňom kilometre pribúdali a niekedy sa zdal ťažší batoh, inokedy nohy.

Bola som šťastná, keď som sa mohla ruženec pri mladých modliť aj nahlas, keď sami chceli, aby som spievala nábožné piesne (dokonca sa zapojili) a keď ma žiadali, aby som pred jedlom „pozvala Hospodina“. Dokonca boli v očakávaní, aký mi príde verš dňa z aplikácie Biblia. Neraz sme si to porovnávali s prežitým dňom a neuveriteľne to vždy zapadlo. Na prvý deň putovania sme mali verš z listu Filipanom „Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách“ (Flp 4,6). Mohlo byť niečo zrozumiteľnejšie? Nie vždy sa nám ušlo ubytovanie v albergue (nocľaháreň pre pútnikov), takže sme z tých 12 nocí počas putovania spali 4x pod holým nebom. Pravdu povediac, s týmto som vôbec nerátala a mala som z toho obavy. Ešte pred púťou som si však povedala, že sa budem snažiť všetky udalosti prijímať tak, ako budú prichádzať. Bez šomrania, kritizovania a nespokojnosti. Prvýkrát sme spali v dedine pri školskom ihrisku, potom na pláži pri Atlantickom oceáne, tretíkrát na lúke pred dedinou a nakoniec pod stromom (pripevnila som tam aj obrázok P. Márie). Teraz som tomu rada, pretože to boli situácie, kedy sme sa akosi viac odovzdali do Božích rúk.

 

Cesta bola bohatá na stretnutia s ľuďmi rôzneho veku, národnosti, motívov a životných príbehov. Štatistickým pohľadom by som povedala, že medzi pútnikmi prevažujú ženy a čo ma veľmi prekvapilo, putujú sólo. Z vekovej kategórie dominujú mladí ľudia (20-30 rokov) a väčšinou to bola dvojica mladých dievčat (zrejme kamarátky). Konkrétne po našej trase sme stretli najviac Čechov a Nemcov a len jednu Slovenku. Vytváralo sa mnoho príležitostí na zoznámenie. Tým spoločným jazykom bola samozrejme angličtina, takže hlavne mládež si hneď rozumela a vymieňali si kontakty. Medzi pútnikmi, či už v ubytovniach alebo počas cesty a spoločných zastaveniach, bolo cítiť toleranciu a solidaritu. Aj ten, kto kráčal celkom sám, patril do živej reťaze peregrinov a minimálne pozdravom a úsmevom sme sa navzájom podporovali. Každý má inú skúsenosť, ale ja osobne som nadobudla dojem, že prevládal viac turistický motív ako duchovný. Išlo skôr o turistov a cestovateľov než pútnikov.

 

Camino prirodzene vytváralo priestor na spoznávanie krajiny. Pobrežná trasa bola naozaj úžasná. Pohľad na zapadajúce slnko nad vodami Atlantického oceánu nemohol zostať bez vzdávania chvály Stvoriteľovi. Šum vody súhlasne kontroval. Hneď v prvé dni putovania Portugalskom, sme na viacerých miestach narazili na slávnostné procesie. V dlhých sprievodoch niesli sochu P. Ježiša, P. Márie a iných svätých. Oblečení boli v rôznych kostýmoch, hrali na hudobných nástrojoch a bolo to veľmi slávnostné. Až v jednej dedinke sme sa od miestnych obyvateľov dozvedeli, že sa takto slávi sviatok sv. Jána.

Na portugalskom úseku cesty nebol problém si dokúpiť vodu a potraviny, ale španielska časť nás v tomto zaskočila. Bolo treba prejsť veľký úsek cesty, kým bola taká príležitosť. Raz som bola už veľmi hladná a zásoby sme nemali žiadne. Trocha vody sme si šetrili a ja už som pomaly cítila slabosť. To som však nikomu nepovedala, len pomalšie kráčala. Zanedlho sme prechádzali okolo nejakého odpočívadla, keď nám kývala jedna mladá žena a volala ku sebe. Upratovala na kamenných stoloch a vysvetľovala, že nejaká pútnická skupina tam mala objednané pohostenie a čo zostalo, nechce vyhodiť ani baliť, ale rozdať. Ani si neviete predstaviť ako nám chutilo a boli sme jej veľmi vďační. S radosťou sme si pripomenuli verš, ktorý nás počas cesty najviac oslovil: „Hospodin bude bojovať za vás, vy sa len upokojte“. (Ex 14,14). Tak sme najedení pokojne mohli pokračovať. I keď bol španielsky úsek cesty náročnejší, povzbudzovalo nás už „len“ dvojciferné číslo zostávajúcich kilometrov. Čím sme boli bližšie k cieľu, pribúdalo nielen pečiatok v kredenciáli, ale aj peregrinov. Oficiálne smerové značky, mušľa hrebenatka a žlté šípky, nás spoľahlivo doviedli až ku katedrále sv. Jakuba.

Objatie s mojou mladšou dcérou, ktorá nás pred katedrálou čakala, bolo pre mňa veľkou odmenou. Trošku som z tejto eufórie precitla, keď sme vošli do katedrály a všetko bolo zahalené pod hrubým igelitom. Dcéra mi vysvetlila, že sa tak stalo len nedávno a začínajú sa prípravy na svätý rok, ktorý pripadne o dva roky. Prístupná bola vlastne len socha apoštola Jakuba a jeho hrobka. Bolo zvesené i povestné kadidlo a omše popresúvané do iných kostolov. „Objatie“ sv. apoštola som si ujsť nenechala a odovzdala mu všetkých, ktorých nosím vo svojom srdci a ktorí ma prosili o modlitbu. Na certifikát o absolvovaní cesty sme si samozrejme vystáli dlhú radu a zaradili sa do zoznamu tisícov pútnikov, ktorí svätojakubskú púť vykonali.

S odstupom času vidím, ako sa to všetko vyvíjalo a verím, že čo Boh započne, to aj dokončí v pravý čas. Ďakujem za milosť, že som obohatená o vlastný zážitok z putovania. Verím, že Boh vie, ako sa každého dotknúť a ovocie postupne príde. Chce to len trpezlivosť a dôveru. A k tomu ma učila aj táto cesta. Hospodin je verný. Aleluja!

Buen camino!

S. Moja patrónka na mňa tiež čakala (ďakujem).

Sv. Rita oroduj za nás!

Spomienky zo života mamy Marty Babálovej † 23.4.2019

Marta Babálová sa narodila na svätú Luciu, 13.decembra 1930, v Bratislave. Keď
ju jej rodičia Jožko a Gustika Trnovcovci dali pokrstiť menom Marta, ani
netušili, aké výstižné meno jej dali. Zo Svätého písma vieme, že svätá Marta bola
sestrou Lazára a Márie. Svätá Marta bola veľmi starostlivá, snažila sa byť dobrou
hostiteľkou, keď ku nim do domu zavítal Ježiš.
No svätá Marta mala zmysel aj pre nadprirodzené veci. Keď zomrel jej brat
Lazár vraví Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel.“ A s
akousi skrytou nádejou dodala: „Ale aj teraz viem, že čokoľvek budeš prosiť od
Boha, dá ti.“
Nasledoval krátky rozhovor, ktorý bol akousi previerkou Martinej viery. Ježiš ju
uistil: „Tvoj brat vstane (z mŕtvych).“
Marta mu odpovedala: „Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň.“
Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, nikdy nezomrie.
Veríš tomu?“
A ona mu odpovedala: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Syn Boží,
ktorý má prísť na tento svet.“
Naša Marta bola tiež veľmi starostlivá. Ešte ako predškoláčka pomáhala svojim
zaneprázdneným rodičom a tetám, ktoré pracovali v bratislavskom rodinnom
hostinci Lerchner. Svojho bratranca Ernstiho, ktorý bol po detskej obrne, vozila
v kočíku a s láskou ho opatrovala. Keď sa jej narodil jej druhý brat Stanislav,
takmer celá starostlivosť bola na jej pleciach. Bolo to koncom vojny v zlých
časoch, keď bol jej otec väznený, mama chorá. Kvôli zlému pôvodu nemohla po
nástupe socializmu študovať na vysokej škole. Na jar 1951 stretla svojho
manžela Marcela Babála vo Svoradovskom kostole na Palisádach. Tento kostolmagnet
vtedajšej študujúcej katolíckej mládeže komunisti neskôr samozrejme
zrušili a po niekoľkých rokoch odstránili. Spoznávali sa pomerne krátko a 15.
augusta 1951 sa zosobášili v ich kostole. Detičky im pribúdali jedno za druhým,
až sa ich počet ustálil na okrúhlom čísle 10.
Otec Marcel, neskôr vnúčatami nazývaný OTEK, veľa po nociach slúžil na
klinike pľúcnych chorôb a tuberkulózy. Okrem toho navštevoval pacientov
v domácnosti, študoval a celá ťarcha starostlivosti o deti a o domácnosť bola na
nej samotnej. Vtedy nebolo v obchodoch toľko tovaru ako dnes, nebolo dostať
detské oblečenie a obuv, všetko sa prešívalo zo starého, neboli automatické
práčky, toaletný papier, kúrilo sa v peci – bolo treba z pivnice po schodoch nosiť
uhlie, plienky vyvárať v hrnci… Napriek tomu detičky dostávali všetko potrebné
pre svoj rozvoj. Áno, vtedy ešte neboli očkovania ako dnes, takže všetci
absolvovali osýpky, mumps, kiahne… Napriek tomu bola stále o krok vpredu a
zabezpečila, aby sa deti mohli naučiť korčuľovať, lyžovať, vždy bola k dispozícii
lopta, švihadlá. Už od útleho veku sa postarala, aby sa deti vzdelávali. Do
domácnosti chodila Tante Hela na nemčinu a teta Hela na angličtinu. Všetky deti
dostali do výbavy aspoň jeden cudzí jazyk, poskytla im aj hudobné vzdelanie.
Rodina bola vždy pre mamu Martu Cirkev v malom a bol to jej celý svet.
Slovo ´všetci´ znamenalo každého jedného v popredí. Nikto nezaostával ani
neodstával. Rodinný kruh, pojal všetkých členov viacerých generácií a v jeho
strede bola mama Marta s otcom Marcelom. S pribúdajúcimi vnúčatami (35) a
pravnúčatami (44) koleso rástlo a rastie každým rokom a mama Marta bola aj
pre ďalšie detičky jej detí tou dôverne známou všadeprítomnou a ochotnou
tamamou, čo nikdy nemala prázdne ruky a poznala cestu ku každej jednej duši
zvlášť.
V rodine založila Marta detský spevácky zbor, ktorý spieval najprv koledy
v kostole u Kapucínov, neskôr sa rozrástol na dobre známy Ursus Singers.
V časoch normalizácie boli nácviky pravidelne poväčšine u Babálovcov, neskôr
sa pridali i Trizuljakovci. Priateľstvá mnohodetných rodín prerástli aj do
spoločného dovolenkovania pri mori v Bulharsku a v zime zas do
nezabudnuteľných speváckych lyžovačiek na chate vo Vlkolínci. Pravidelné boli
nedeľné futbaly v Rusovciach.
V tomto období mama Marta často pribrala do rodiny ďalšie deti a študentov,
ktorí spolu s jej rodinou strávili i vianočné sviatky, alebo dovolenky. V byte
v Bratislave fungovali pravidelné nácviky spevokolu, študentské stretká,
manželské modlitbové spoločenstvá. Cez rok sa v rodine prestriedalo mnoho
poslov z Taizé alebo z hnutia Fokoláre. Z neďalekého internátu „Nešporáku“
chodilo mnoho študentiek prepisovať na stroji cez kopiráky zakázanú
náboženskú literatúru. Bol to vtedy značný risk, no Pán držal nad domom na
Partizánskej ul.č.21 svoju ochrannú ruku.
V uvoľnených rokoch 1968 a 1969 sa spolu s pátrom Lojzkom Šaturom postarala
aj o postihnuté deti z Mokrohájskej, ktoré mikrobusom prevážala do kostola na
Kalvárii. Neskôr sa stala krstnou mamou viacerým deťom, ktoré si nevedeli nájsť
krstných rodičov.
Chatu vo Vlkolínci, ktorú manžel svojpomocne postavil, vedela využiť naplno a
s prehľadom manažérky tam vystriedala stretká a modlitbové spoločenstvá,
rádové sestričky na duchovných cvičeniach, Mariapoli, Oázu a iné, bohumilé
spoločenstvá veriacich ľudí. Vopred zabezpečila všetko potrebné, aby sa nikto zo
zúčastnených nemusel veľmi starať o prozaické záležitosti a vybavovačky. Často
i finančne podporila ľudí v núdzi a ako hovorievala, že Pán jej to mnohonásobne
odplatil.
Stále niečo vybavovala, starala sa o dobro druhých, najmä detí, alebo seniorov,
s láskou a nehou sa ujímala slabších, alebo bezbranných. Mnoho ľudí ku nej
prichádzalo poradiť sa, alebo sa len tak vyrozprávať. Pre každého si našla čas aj
rozumné a praktické riešenie daného problému. Prijala za svojho Roba
z detského domova, nevidiaceho Karola i viacerých mladých ľudí, ktorým
vybavila prácu a ubytovanie. Všetko to s ľahkosťou stíhala popri svojich
vlastných desiatich deťoch, ťažkej chorobe, opatrovaní vnúčatiek či doopatrovaní
svojich rodičov a svokry.
V období po revolúcii jej nebolo ľahostajné ani spoločenské dianie a stala sa
poslankyňou Federálneho zhromaždenia v Prahe. Angažovala sa najmä
v otázkach postavenia žien a rodiny v spoločnosti, záležalo jej na vzdelávaní detí,
ale aj dospelých, najmä v duchovnej oblasti. Spolu s manželom Marcelom, ktorý
bol aktívny v oblasti lekárskej etiky, neúnavne chodila po celom Slovensku, kde
vychovávala hlavne mladých k zodpovednému rodičovstvu vo sviatostnom
manželstve, k úcte k počatému životu a na základe bohatých skúseností dávala
účinné rady v krízových stavoch a situáciách.
Veselá a pozitívna, konštruktívna myseľ nepotrebovala študovať motivačnú
literatúru. Sem-tam dala na papier nejaké myšlienky a postrehy zo života,
skúsenosti a výchovné rady.
Jej dnes už dospelé vnúčatá spomínajú s bázňou a zároveň úžasnou hrdosťou na
svoju starú mamu. Ona poznala hodnotu „nesedenia doma“, vždy niečo pozitívne
a progresívne vymyslela a potiahla so sebou kopu ďalších ochotných a
nadšených ľudí. Nebála sa byť nekonvenčnou Babkou. V zime sa po jazere
korčuľovala a na Kolibe lyžovala s kočíkom a neskôr s vnúčatami sa v lete
surfovala na mori v Bulharsku.
Záujem mamy Marty o technológie bol tiež príťažlivý a nasledovaniahodný.
Vždy išla s dobou, a tak aj prvý rodinný mikrobus Barkas v Československu bol
jej vynálezom. Pridanou hodnotou bola vzápätí vždy nová, výkonnejšia práčka,
kamera, projektor, prenosný magnetofón, praktická umývačka riadu, neskôr
výpočtová technika, mobilné telefóny, skrátka vo všetkých technologických
inováciách bola medzi prvými praktickými užívateľmi.
Okrem tejto pracovnej stránky života, v jednote s manželom Marcelom, dávala
svojim deťom i širokému okoliu príklad veľkej dôvery k Bohu. Rodina i so
starými rodičmi pravidelne v nedeľu po prechádzke alebo po nejakom futbale
zasadla okolo stola, prečítali si stať zo Svätého písma, pomodlili sa ruženec, či
krížovú cestu. Veľa spolu viachlasne spievali.
Mama Marta veľmi zanietene šírila úctu k Božiemu milosrdenstvu a úctu k Bohu
Otcovi. Odkedy ich spoznala, túžila, aby sa úcta k nim dostala k ďalším ľuďom
ako dobrá zvesť. Bol to akoby jej testament.
Keď bola ostatné dva roky pripútaná na lôžku, veľmi si želala, aby si mladé
rodiny zachovali dobrý zvyk spoločnej modlitby. Pri posledných návštevách
vnúčat a pravnúčat z posledných síl žehnala rodičom a detičkám krížikom na čelo
a prosila Pána a našu Nebeskú Matku o ich ochranu a požehnanie.
Horlivosťou, neúnavnou snahou a vynaliezavou tvorivosťou všetko vybaviť,
zariadiť a zabezpečiť, mama, stará mama a prastará mama Marta – familiárne
TAMAMA, v úzkej spolupráci s Božou milosťou, naplnila posolstvo svojej
patrónky svätej Marty z Betánie.

Spoločenstvo Kráľovnej rodiny sa pripojilo k modlitbe za rodiny, úctu k životu a národný pochod za život modlitbami pred Sviatosťou Oltárnou v pondelok 25. marca 2019 na Slávnosť Zvestovania Pána a deň počatého dieťaťa v kostole sv. Cyrila a Metoda – Piešťany od 14.00h do 18.00 hod s programom:

Modlitby za rodiny a úctu k životu

Hodina Božieho Milosrdenstva

Ruženec k Božiemu Milosrdenstvu

Krížová cesta za úctu k životu

Fatimský Radostný posvätný ruženec

18,00h Svätá omša

Fotografie sú v časti Fotogaléria

 

 

Milované sestry SKr,

modlitbou v srdci Vás pozdravujem.

Znovu ĎAKUJEM každej z Vás, ktoré ste sa zúčastnili nášho novoročného stretnutia v sobotu 26. januára 2019.

         Doteraz sme si v januári zvykli vyťahovať nových sv. patrónov na duchovnú pomoc v Novom roku.

         Tento rok, ako už mnohé z Vás vedia, máme malú zmenu.

         Tak ako sme si to už na našom stretnutí 8. decembra 2018 zdôrazňovali, aj v tomto novom roku si chceme viac uvedomiť dôležitosť našich svätých patrónov v našich životoch. Naši svätí patróni nie sú niekde nedostupne ďaleko ale chcú nám byť veľmi nablízku a majú záujem o náš každodenný život.

         Každý náš /môj/ svätý patrón je náš /môj/ nebeský brat.

         Každá naša /moja/ svätá patrónka je naša /moja/ nebeská sestra.

Túto skutočnosť si chceme, každý deň, tento rok, uvedomovať a komunikovať s našimi nebeskými bratmi a sestrami, aby nám boli duchovnou oporou, útechou i pomocou.

         Chceme si v tomto roku uctiť a za bratov i sestry pozvať všetkých sv. krstných patrónov našich rodín, všetkých sv. birmovných patrónov našich rodín, všetkých sv. patrónov SKr, ktorých sme si doteraz vytiahli, i všetkých našich obľúbených svätých.

          Zároveň je tiež veľmi dôležité upevňovať naše vzájomné vzťahy v SKr a uvedomovať si, že aj my sa máme snažiť byť si navzájom „svätými“ patrónkami a vzájomne si pomáhať modlitbami. Preto sme na stretnutí vyťahovali naše mená a vytvorili sme dvojice, ktoré v tomto roku sa majú viac stať duchovnými kamarátkami, duchovnými sestrami nášho Spoločenstva Kráľovnej rodiny.

         Nech sa tak stane na príhovor našich milovaných svätých – našich nebeských bratov a sestier, ktorí pre naše rodiny vyprosujú stále Božie Požehnanie a ochranu našej Kráľovnej rodiny. Amen.

                  S láskou a modlitbou M. Ľubomíra

         26. 1. 2019

Všetky fotky sú tiež vo fotogalérii – fotografie sú upravené pre publikáciu na internete.

Veľké súbory na tlač zašleme emailom na vyžiadanie.

Zásady publikovania fotografií na internete sú uvedené v časti Ochrana os. údajov.