MY – Božie deti

Mária Ľubica E.

     Celý svet sa posledné roky zmietal v rozsiahlej pandémii coronavírusu. Všetky jej následky a dôsledky ukáže budúcnosť. To, čo sa už ukázalo veľmi zreteľne, bola izolácia a rozdeľovanie ľudí. Tento smutný obraz sme mohli vidieť v jednotlivých krajinách, ale aj v rodinách a vo farnostiach. K zatvoreniu kostolov a k prijatiu  obmedzení pri bohoslužbách zaujali veriaci rozličné postoje a vytvárali názorové skupiny. Rozhodnutie svätého Otca, pápeža Františka, pre synodalitu – spoločné kráčanie, môžeme chápať aj ako výzvu pre celé ľudstvo na zmenu. Nie ja, nie očkovaní, nie neočkovaní,  ale MY – Božie deti.

     Význam slov „spoločne kráčať“  naznačuje, že ide o určité napredovanie, posúvanie, ktoré sa uskutočňuje kolektívne, spoločným úsilím. Znamená to zanechať izolovanosť a nálepkovanie ľudí. Uvedomovať si nielen svoju jedinečnosť, ale aj príslušnosť k určitému celku, že sme ako pokrstení všetci údmi Kristovho tela. Preto by sme mali kráčať spoločne cestou Ducha Svätého. Aby naše oči skutočne videli a citlivejšie vnímali okolie s jeho negatívami i pozitívami. Aby sme ušami nielen počuli, ale aj skutočne počúvali. A nielen ušami, ale aj srdcom. Nemusíme vynikať v reči, v speve alebo v čomkoľvek , aby sme sa s niekým podelili o svoj čas. Aj mlčky môžeme sprevádzať niekoho, koho pozorne vypočujeme s otvoreným srdcom. Takéto zdieľanie nám veľakrát chýba v samotných rodinách. Spoločné stolovanie alebo spoločnú modlitbu mnohí praktizujú výlučne na Vianoce. Často lepšie poznáme problémy svojich kolegov v práci ako ťažkosti svojho manžela alebo dcéry. Potrebná je vzájomná dôvera a náležitá pozornosť pre všetkých členov rodiny vrátane tých najstarších. Dať aj starým rodičom možnosť vyjadriť sa, vypočuť, objať a týmto spôsobom dať najavo, že sú dôležití a milovaní. Viac oživiť rodinné väzby z tej základnej úrovne (rodičia a deti) do rozšírenej formy o starých rodičov a čerpať z ich životnej múdrosti. Zmena v kultúre bývania oslabila spolunažívanie generácií, čo nie je dobrý jav. Je potrebné učiť sa teda v prvom rade spoločne kráčať v rodinách, v rámci domácej cirkvi.

     Boh je v našich životoch prítomný. Aj vtedy, keď práve prechádzame „tmavou dolinou“ (Ž 23,4). Neustále sa nám prihovára cez Božie slovo, ľudí i rôzne skúšky. Všetko má v Božom pláne zmysel. Nedostatok viery nás vedie k pochybnostiam a chceme mať všetko pod kontrolou. Našej ľudskej logike sa vymyká „milovať nepriateľov“ (Mt 5,44). Prirodzene nás to vedie hlavne k tým, s ktorými sympatizujeme a vzájomne si pomáhame. Lenže „ak milujete len tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu?“ (Lk 6,32). Venovať pozornosť aj tým, ktorí sú odlišných názorov, vieru nepraktizujú, alebo sú z „iného tábora“ je náročnejšie. Vtedy prichádzajú skúšky našej vzájomnej úcty. Vo farnosti, v spoločenstvách, teda v rámci duchovnej rodiny, sa pri vzájomných stretnutiach môžeme lepšie spoznávať, obohacovať svojimi charizmami, učiť sa jeden od druhého a lepšie pochopiť napr. aj rozvedených z ktorých sa mnohí chcú zapojiť do života Cirkvi. Dať im najavo, že napriek stroskotaným manželstvám neprestávajú byť Božími deťmi a nie sú vylúčení z Cirkvi. Prijatím do spoločenstva im podať pomocnú ruku a tak im pomáhať rozvíjať vzťah k Bohu. Svojim postojom napĺňať slová: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi“ (Rim 12, 15).

     Všetci sme povolaní spájať sa na budovaní spoločného dobra v rámci širokej ľudskej rodiny. Tu je obrovský priestor na sebarealizáciu, len treba odhodiť falošnú hrdosť, nekalkulovať a nehanbiť sa za svoju vieru. Dovoliť, aby nás Boh mohol použiť a cez nás šíril lásku, pokoj, dobrotu. Vydávať svedectvo viery, ktoré si vyžaduje každá doba a nemusí ísť o hrdinské činy. Prešli desaťročia náboženskej slobody a väčšina katolíkov sa obáva prežehnať pred jedlom v stravovacích zariadeniach alebo pri prechádzaní okolo kostola alebo kríža. Maličkosť veľkého významu. Nehanbiť sa za svoju vieru ani pri rôznej výmene názorov a slovami i skutkami sa hlásiť k Bohu, lebo „kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojim Otcom“ (Mt 10,32).Teda nielen čítať Jeho Slovo, ale sa ním riadiť a uskutočňovať.

Spoločne kráčať, znamená mať aj spoločný cieľ. Jednotlivo môžeme ísť rozličným tempom, ale konečný cieľ máme ten istý. V tomto kontexte sa môžeme bližšie pozastaviť nad cieľom alebo poslaním ženy v Cirkvi, ktorým Ježiš vo svojej dobe venoval až nadštandardnú pozornosť (rozprával sa, uzdravoval). Všeobecne by sa dalo povedať, že žena má sprevádzanie vpísané do svojej identity. Ako matka pri sprevádzaní svojich detí, ako dcéra pri sprevádzaní starnúcich rodičov, ako ošetrovateľka pri sprevádzaní chorých, ako sociálna pracovníčka pri sprevádzaní seniorov, ako učiteľka a vychovávateľka pri vzdelávaní detí. Dalo by sa pokračovať. Podstatné je, že Boh obdaroval ženy úžasným „talentom“ a chce, aby ho nezakopali, ale čo najviac využili a znásobili. Aby s láskou a obetavosťou sprevádzali tých, ktorí to potrebujú a boli tak misionárkami tam, kde sa nachádzajú. Synodalita by mohla byť špeciálne pre ženy podnetom na vzájomnú diskusiu a skúmanie seba, ako napĺňať svoje poslanie tak, aby vedeli správne rozlišovať, kedy sa modliť a kedy modlitbu pretaviť do skutkov. Aby vedeli, kedy byť „Máriou“ a modliť sa pred Ježišom a kedy byť „Martou“ a modliť sa službou rodine, blížnemu, farnosti. Je to náročná úloha, ktorá prinesie veľa otázok a hľadania odpovedí.

     Pri spoločnom hľadaní odpovedí má veľký význam dialóg. Z vlastných skúseností vieme, že slová majú veľkú moc. Môžu povzbudiť, potešiť, ale aj ublížiť a zraniť. Chrániť sa zbytočných rečí je pre mnohých priam nemožné. Aj tu je oblasť, kde môžeme vydávať svedectvo viery a držať sa zásady „vaša reč nech je áno-áno, nie-nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5,37). Ovládať svoj jazyk za zubami a učiť sa schopnosti počúvať je náročná výzva. Vypočuť jeden druhého je prejavom tolerancie. Obzvlášť to platí v manželstve. Boh stvoril muža a ženu v rozdielnosti, aby sa mohli navzájom dopĺňať. A to po všetkých stránkach, teda aj v názoroch. Tomu druhému to môže dať dôležitú informáciu z iného uhla pohľadu. Nezaujímať sa o názor druhého alebo si ho aspoň nevypočuť, je prejavom skrytej pýchy. Náležitú pozornosť by sme mali venovať aj názorom mladých ľudí, od ktorých sa môžeme tiež veľa naučiť. Ich otvorenosť a kreativita môže dať fungovaniu spoločenstiev potrebnú dynamiku. Spoločné kráčanie je príležitosťou rozvíjať schopnosť počúvať, prijímať kritiku a vedieť dať spätnú väzbu.

     Aj Boh čaká na našu spätnú väzbu a chce s nami viesť dialóg každý deň. Je našou jedinou istotou a cieľom.

Sme v Jeho rukách.