Obyčajná rodina je Svätá Rodina „iba preto“ lebo patrí BOHU a tým vlastní BOHA. Svätosť Vašej rodiny, počas Vianoc i v Novom roku 2019, Vám vyprosuje Spoločenstvo Kráľovnej rodiny.
Novinky
Články
KRÁĽOVNÁ RODINY
Byť kráľovnou rodiny znamená byť dobrou ženou v katolíckej cirkvi
Kráľovná rodiny nezabíja svoje dieťa pred narodením (milosrdenstvo Božie odpúšťa hriechy minulosti) a vo svojom manželstve nepoužíva antikoncepciu. S dôvodom zla pre rodinu takýchto praktík sa oboznamuje čítaním dostupnej literatúry a účasťou na prednáškach;
Kráľovná rodiny neveští, nezúčastňuje sa liečiteľských praktík na základe mágie a pod. Snaží sa zo svojho života odstrániť akúkoľvek formu povery.
Kráľovné rodiny sa modlia a sú príkladom pre úplné i neúplné rodiny, ktorých je v súčasnosti veľa. Neodsudzujú žiadne prípady a životné príbehy konkrétnych ľudí, ale svojím životom ukazujú správny smer.
„Je veľmi ľahké závidieť svätým,
nie je jednoduché stávať sa svätými.
Prosím milované dcéry chcite byť sväté.
Všetko čo robíte sa snažte konať v súlade s Božou Vôľou.
Všetky naše namáhania sú zbytočné bez Božieho požehnania.
Každá bolesť prijatá od Boha je radostná bolesť.“
Július Chalupa
50 výročie svadby
/in Slovenské články /by adminPRÍHOVOR k 50. výročiu sobáša
Jozefíny Cehuľovej a Františka Cehuľu
Čím by som mal začať?
Gratuláciou?
K Vášmu jubileu – 50 rokov spoločného života.
Vďakou?
Za prijatie a výchovu nás, šiestich detí.
Vyjadrením obdivu?
Za vernosť hodnotám a sedliackemu rozumu napriek zmenám režimu.
Alebo prosbou o odpustenie?
Za všetku tú bolesť, ktorú ste s nami mali, ktorú ste s nami prežívali už od útleho detstva až do terajších dní.
Keď František Cehuľa a Jozefína Kellnerová uzavreli sviatosť manželstva v rímskokatolíckom kostole v Hradisku, písal sa 26. apríl 1969. Janko zabil brafka, Miško jalufku, vonkaj hvíľa a gruľe neposadzene. O pol roka na to 25. septembra sa z nich prvý krát stali rodičia. Narodila sa im prvá dcéra Ľubka. O rok na to 17. októbra, keď na roli bolo porobené všetko, prišiel na svet prvý syn, malý Ferko. Mladá rodinka to nemala ľahké. Otec chodil do práce, mama sa starala o rodinu. Navyše mali veľké gazdovstvo, veľa práce. No zdá sa, že aj veľa lásky, keď tu 9. apríla 1972 na svet prišla dcéra Renátka. Bývali v jednom dome so starými rodičmi, spávali siedmi v jednej izbe, no aj tak im to nevadilo a v jedno ránko, 12. marca 1975, bol na svete Mariánko. Napriek ťažkostiam a problémom so susedmi si postavili vlastný dom. Akoby to už bolo, nový dom bez nového prírastku? 25. novembra 1980 narodil sa ďalší syn Martinko. Celý život žili skromne, nemali žiadne výdobytky modernej doby, staré auto, čiernobiely televízor, jedno rádio, jednu perinu a tu zrazu vitaj muj štvartý synu. Danko 12. apríl 1985.
Tak ako si iný ľudia pamätajú na akých autách jazdili, na akých miestach dovolenkovali, tak si František a Jozefína pamätajú koho v stajni chovali. Neoddeliteľnou súčasťou života a spomienok sú (kone) Ďuro, Izbar, Tašo, Dino, Zorka, Iskra, Gita, Irma, Pejo ale aj (kravy) Manca, Julka či (psy) Dunaj, Cézar, Ťapo, Boris, (koza) Okata. Majú krížom krážom pochodené ďaleké kúty sveta (polia) Úvratňa, Podbartkovú, na Kopaničke, nad Furmancom, na Preshure, či Ľengwartskej a úplne v diaľ Tvarožanske, Vojenske, či Ľevočske.
Aj napriek Vašim skromným podmienkam pre život ste nám vystrojili 4 svadby a o tej 5 ste sa len dozvedeli. Mali ste prvé auto v dedine s pásmi a univerzálkami, aj nablýskanú motorku, drahý klavír či magnetofón.
Dostalo sa Vám veľkej pozornosti a uznania, či už v prejavenej dôvere v pozvaní za svedkov, starostov na svadbách, za birmovných a krstných rodičov. Uznanie pre tatu za veľkú pomoc pri výstavbe kultúrneho domu či vo funkcii tajomníka. Žatie úspechov v súťaží ťahaní klady s Gitkou či Iskrou (kobyly). Pre mamu tituly najlepšia hrabačka, sadzačka zemiakov a zbiračka kameňov v Hradzisku, či vysádzačka stromčekov v lese. A samozrejme najportviš baletka (upratovačka) na akademickej pôde. No hlavne máte titul MAMA, ktorá nám dala teplo domova, ktorá nás zahrnula svojou láskou a vždy sa pre nás obetovala.
Slzy Vám netiekli len vo chvíľach, keď Ľubka vypichla Ferkovi oko s hrabľami, keď Renátka so snúbencom Jožkom mali vážnu autonehodu, či pri každom Mariánkovom odchode do nemocnice, Martinkovým zdravotným problémom, či pri Dankovi keď Vám doktor oznámil, že rátajte s najhorším. No slzy Vám tiekli, aj keď Ľubka ako prvá 18 ročná odišla z domu, Renátka sa vydala do Vyšných Repáš, Mariánko odišiel študovať do Trnavy a Martinko odišiel do ďalekej Ameriky. A úplné ticho vo Vašom dome nastalo, keď v priebehu 2 mesiacov ostali ste len sami dvaja – Danko odišiel do Bratislavy a Ferko so svojou rodinou sa presťahovali do Vlkoviec.
Drahý tato a mama, dnes sa píše 27. apríl 2019. Prešlo 50 rokov. A vy máte byť na čo hrdí !!! Pred vami tu už nesedí len 6 malých roztomilých tváričiek, sedí tu 6 osobností a to najmä vďaka Vašej výchove, starostlivosti, opore, láske a viere, ku ktorej ste nás celý život viedli. Nie sme tu sami. Sme tu spolu so svojimi rodinami. Nevesty Mary a Katka, zaťovia Jozef a Marko, vnučky Renátka s manželom Stankom, Romanka so snúbencom Peťom, Majka s priateľom Filipom, Viktorka, Zuzanka, Dorotka, Johanka, Natálka, Klárka a vnuci Jožko s manželkou Ľudkou a najmladší Ferko. Najmenším slniečkom je pravnučka Barborka a keď Pán Boh dá, budú slniečka dve.
Teraz by som Vám v mene celej rodiny chcel povedať jedno veľké ĎAKUJEM
a poprosiť o odpustenie, za všetko čím sme sa voči Vám previnili.
Zároveň chcem poprosiť všetkých prítomných za mamu a otca, aby odpustili im, ak sa voči nim previnili – zvykne sa to hovoriť na pohreboch, ale tam je to, myslím už aj neskoro.
Na záver už len pozdvihnime čaše a pripime si, aby sme sa tu takto stretli aj o 10 rokov.
Na zdravie. /za všetky deti najmladší Daniel/
Obetné dary z príležitosti 50. výročia sobáša
Františka a Jozefíny Cehuľových (26. apríl 1969)
hrable – kosa
klince – varecha
grule – kvety
svadobný obraz – fotky vnúčat a pravnučky
hostie – víno
Nebeský Otče, pred Tvoj Oltár prinášame kosu a hrable ako symbol veľmi ťažkej celoživotnej práce našich rodičov Františka a Jozefíny.
Do svojho Milosrdného lona prijmi ich 50 ročnú prácu na poli i v lese – pot, mozole i strach z neúrody, lebo Ty všetko môžeš premeniť na svoju Slávu v Nebi.
Pane Ježišu, pred Tvoj Oltár prinášame klince a varechu ako symbol namáhavej práce našich rodičov na dvore i v dome.
Do svojho Milosrdného Srdca prijmi ich každodenné povinnosti, ktoré sú skryté v stovkách pribitých klincov i nezrátaných navarených obedov – v každý deň obriadenej maštali i upratanej domácnosti.
Aj toto nech slúži na Tvoju Česť a Slávu.
Duchu Svätý, pred Tvoj Oltár prinášame grule a kvety ako symbol úrody i Tvojej štedrosti a lásky.
Do svojho Milosrdného objatia prijmi všetky myšlienky, slová i skutky našich rodičov, aby sa stali Oslavou Tvojej Nekonečnej Dobroty a Krásy.
Všemohúci Milosrdný BOH, pred Tvoj Oltár prinášame svadobný obraz našich rodičov a fotky vnúčat i pravnučky, ako symbol ich plodného manželského života a rodiny.
Do náručia svojho Milosrdenstva prijmi všetko vnútorné trápenie a bolesti duší našich rodičov, aby Ťa celá naša rodina mohla naveky oslavovať v Nebi.
Milosrdný Pane Ježišu na Tvoj Oltár prinášame hostie a víno, ktoré sa o chvíľu premenia na Tvoje Telo a Tvoju Krv.
ĎAKUJEME Ti, že Ty sám si pokrmom našich duší a prosíme Ťa svojou Svätou Krvou obmy, prikry a napoj našich rodičov Františka a Jozefínu i celú našu rodinu. Amen.
Vďačiť Vám chcem rodičia
Vďačiť Ti chcem, mama
za nežnosť a za lásku,
ktorú si mi dala,
vďaka aj za život môj.
Ďakujem Ti, otec,
dobre si ma vychoval,
že si môj život
k Pánu Bohu smeroval.
Vďačiť Vám chcem teraz,
vďačiť Vám chcem, rodičia,
že ma Vaša láska
k Pánu Bohu priviedla.
Vďaka za to,
že ste mi dali život,
zatiaľ čo vy
mali ste len bolesť.
Teraz srdce moje Vám volá,
otec / mama
vďaka Vám za lásku.
Aj keď možno zajtra
ja už pri Vás nebudem,
drahá mama, otec, za všetko vám Ďakujem.
Drahá mama, otec,
za všetko Vám Ďakujem.
Sviatok všetkých svätých
/in Slovenské články /by adminMilované sestry SKr, nebojme sa byť sväté
a vyprosovať svätosť pre naše rodiny,
pretože bez svätosti sa do Neba nedostaneme.
Všetci svätí, orodujte za nás.
Amen.
Mária Ľubica – peši do Santiaga de Compostella
/in Slovenské články /by adminZmeniť na určitý čas prostredie a vnímať iný rytmus času, vedie človeka k premýšľaniu a k pokojnejšiemu prežívaniu prítomného okamihu. Nachádza mnohé súvislosti a uvedomuje si dôležitosť rovnováhy vonkajšieho a vnútorného života. Učí sa pracovať sám so sebou, s vlastnými pocitmi, s ľuďmi. Učí sa nielen prekonávať prekážky, ale prijať aj svoje limity. Čas oddychu môže byť veľkou príležitosťou na oslavu Boha Stvoriteľa.
Na pozemskej ceste sme vlastne pútnikmi všetci. Čo však nosíme v našich batohoch? Nezaťažujú ich staré krivdy, nespravodlivý hnev, žiarlivosť, závisť ….. ? Je dôležité ich pravidelne vyprázdňovať a bojovať so sebou samým. Okresávať svoje ego, priznať si chyby, omyly, pády, slabosti a dôverovať Bohu. Nielen veriť v jeho existenciu, ale veriť JEHO láske, odpusteniu, dobrote a starostlivosti. Tento postoj potom vedie k spomenutému rituálu pútnika: „vstať, vziať na seba svoj kríž a ísť“. Potrebná je však Božia milosť a naša vôľa.
Ľudová zbožnosť je jedným z prejavov náboženského cítenia a má rozličné formy. Púte sú jednou z nich a mňa osobne veľmi priťahujú. Je to taká moja „srdcovka“. Akoby prekonanie určitých prekážok (vzdialenosť, počasie, málo spánku, znížený komfort) zintenzívňovalo nielen emócie, ale aj silu modlitby, Božieho slova a krásu spevu. Vždy som si odnášala hrejivé pocity radosti a zvláštneho odľahčenia.
Keď som asi pred 10 rokmi čítala knihu od Coelha o púti do Santiaga de Compostela, zrodila sa vo mne túžba po jej osobnom poznaní. S veľkým záujmom som počúvala ľudí, ktorí mi o tejto ceste rozprávali a túžba sa menila na predsavzatie. Keďže minulý rok mladšiu dcéru Kristínku vybrali v projektoch dobrovoľníctva na 9 mesiacov do Santiaga de Compostela, stála som pred jasnou výzvou. Zostávalo doriešiť s kým a kedy. Dátum odletu padol na 26. jún a sprevádzala ma staršia dcéra Betka a jej priateľ Tomáš. Aj keď ich hlavným cieľom bolo natočiť dokument, ja som dúfala, že to nebude len o spoznávaní krajiny, ale aj Boha. Pre mňa bola dôležitá i fáza prípravy, do ktorej okrem materiálneho vybavenia patrila účasť na prednáške kňaza Ján Knapíka o tejto ceste, súkromná „novéna“ s rozličnými prosbami a samozrejme spoveď. Uvedomovala som si, že „bez Božieho požehnania, márne sú ľudské namáhania“.
Oficiálne cesty tzv. camino, ktoré vedú do Santiaga de Compostela, majú svoje názvy a je ich niekoľko (asi 7). My sme si vybrali cestu pozdĺž portugalsko-španielskeho pobrežia Atlantického oceánu (camino Portuges da Costa). Od katedrály v Porte (katedrála Sé-katedrálny kostol Nanebovzatia Panny Márie) po katedrálu sv. Jakuba v Santiagu de Compostela, to bolo presne 305 km a trvala nám 13 dní. Prvý večer, keď sme doleteli do Portugalska, prechádzali sme sa úzkymi uličkami a chcela som vojsť do nejakého kostola. Bolo už dosť hodín, ale skúsili sme. Dvere sa nedali otvoriť a práve sme boli na odchode, keď sa za nami objavil starší pán, dvere nám otvoril a odišiel. Bolo tam len niekoľko ľudí, na ktorých som postrehla vyľakané pohľady, bola totiž adorácia. Keď zbadali, že chápeme o čo ide, upokojili sa a o chvíľu nás s úsmevom vyprevádzali. Boh nám pripravil skvelý začiatok.
Každý deň putovania mal takmer rovnaký rituál. Vstať, vziať na plecia batoh (u mňa okolo 7 kg) a ísť. Bola to však príležitosť trénovať nielen svoje telo, ale cvičiť aj svojho ducha. Tým najlepším prostriedkom bola modlitba. Na komunikáciu s Bohom bolo naozaj veľa možností a príležitostí. Obe krajiny majú množstvo krásnych, kamenných kostolov a kaplniek. Väčšina bola otvorených a boli pre nás príjemným zastavením a odpočinkom. Taktiež pri kráčaní v malej skupinke, ktorú sme tvorili, bol veľký priestor na vlastné myšlienky, meditáciu, zahĺbenie do svojho vnútra. Hlavne pri náročnejšom teréne mi hlavou prebiehalo: „pre jeho bolestné umučenie…..“ Každým dňom kilometre pribúdali a niekedy sa zdal ťažší batoh, inokedy nohy.
Bola som šťastná, keď som sa mohla ruženec pri mladých modliť aj nahlas, keď sami chceli, aby som spievala nábožné piesne (dokonca sa zapojili) a keď ma žiadali, aby som pred jedlom „pozvala Hospodina“. Dokonca boli v očakávaní, aký mi príde verš dňa z aplikácie Biblia. Neraz sme si to porovnávali s prežitým dňom a neuveriteľne to vždy zapadlo. Na prvý deň putovania sme mali verš z listu Filipanom „Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách“ (Flp 4,6). Mohlo byť niečo zrozumiteľnejšie? Nie vždy sa nám ušlo ubytovanie v albergue (nocľaháreň pre pútnikov), takže sme z tých 12 nocí počas putovania spali 4x pod holým nebom. Pravdu povediac, s týmto som vôbec nerátala a mala som z toho obavy. Ešte pred púťou som si však povedala, že sa budem snažiť všetky udalosti prijímať tak, ako budú prichádzať. Bez šomrania, kritizovania a nespokojnosti. Prvýkrát sme spali v dedine pri školskom ihrisku, potom na pláži pri Atlantickom oceáne, tretíkrát na lúke pred dedinou a nakoniec pod stromom (pripevnila som tam aj obrázok P. Márie). Teraz som tomu rada, pretože to boli situácie, kedy sme sa akosi viac odovzdali do Božích rúk.
Cesta bola bohatá na stretnutia s ľuďmi rôzneho veku, národnosti, motívov a životných príbehov. Štatistickým pohľadom by som povedala, že medzi pútnikmi prevažujú ženy a čo ma veľmi prekvapilo, putujú sólo. Z vekovej kategórie dominujú mladí ľudia (20-30 rokov) a väčšinou to bola dvojica mladých dievčat (zrejme kamarátky). Konkrétne po našej trase sme stretli najviac Čechov a Nemcov a len jednu Slovenku. Vytváralo sa mnoho príležitostí na zoznámenie. Tým spoločným jazykom bola samozrejme angličtina, takže hlavne mládež si hneď rozumela a vymieňali si kontakty. Medzi pútnikmi, či už v ubytovniach alebo počas cesty a spoločných zastaveniach, bolo cítiť toleranciu a solidaritu. Aj ten, kto kráčal celkom sám, patril do živej reťaze peregrinov a minimálne pozdravom a úsmevom sme sa navzájom podporovali. Každý má inú skúsenosť, ale ja osobne som nadobudla dojem, že prevládal viac turistický motív ako duchovný. Išlo skôr o turistov a cestovateľov než pútnikov.
Camino prirodzene vytváralo priestor na spoznávanie krajiny. Pobrežná trasa bola naozaj úžasná. Pohľad na zapadajúce slnko nad vodami Atlantického oceánu nemohol zostať bez vzdávania chvály Stvoriteľovi. Šum vody súhlasne kontroval. Hneď v prvé dni putovania Portugalskom, sme na viacerých miestach narazili na slávnostné procesie. V dlhých sprievodoch niesli sochu P. Ježiša, P. Márie a iných svätých. Oblečení boli v rôznych kostýmoch, hrali na hudobných nástrojoch a bolo to veľmi slávnostné. Až v jednej dedinke sme sa od miestnych obyvateľov dozvedeli, že sa takto slávi sviatok sv. Jána.
Na portugalskom úseku cesty nebol problém si dokúpiť vodu a potraviny, ale španielska časť nás v tomto zaskočila. Bolo treba prejsť veľký úsek cesty, kým bola taká príležitosť. Raz som bola už veľmi hladná a zásoby sme nemali žiadne. Trocha vody sme si šetrili a ja už som pomaly cítila slabosť. To som však nikomu nepovedala, len pomalšie kráčala. Zanedlho sme prechádzali okolo nejakého odpočívadla, keď nám kývala jedna mladá žena a volala ku sebe. Upratovala na kamenných stoloch a vysvetľovala, že nejaká pútnická skupina tam mala objednané pohostenie a čo zostalo, nechce vyhodiť ani baliť, ale rozdať. Ani si neviete predstaviť ako nám chutilo a boli sme jej veľmi vďační. S radosťou sme si pripomenuli verš, ktorý nás počas cesty najviac oslovil: „Hospodin bude bojovať za vás, vy sa len upokojte“. (Ex 14,14). Tak sme najedení pokojne mohli pokračovať. I keď bol španielsky úsek cesty náročnejší, povzbudzovalo nás už „len“ dvojciferné číslo zostávajúcich kilometrov. Čím sme boli bližšie k cieľu, pribúdalo nielen pečiatok v kredenciáli, ale aj peregrinov. Oficiálne smerové značky, mušľa hrebenatka a žlté šípky, nás spoľahlivo doviedli až ku katedrále sv. Jakuba.
Objatie s mojou mladšou dcérou, ktorá nás pred katedrálou čakala, bolo pre mňa veľkou odmenou. Trošku som z tejto eufórie precitla, keď sme vošli do katedrály a všetko bolo zahalené pod hrubým igelitom. Dcéra mi vysvetlila, že sa tak stalo len nedávno a začínajú sa prípravy na svätý rok, ktorý pripadne o dva roky. Prístupná bola vlastne len socha apoštola Jakuba a jeho hrobka. Bolo zvesené i povestné kadidlo a omše popresúvané do iných kostolov. „Objatie“ sv. apoštola som si ujsť nenechala a odovzdala mu všetkých, ktorých nosím vo svojom srdci a ktorí ma prosili o modlitbu. Na certifikát o absolvovaní cesty sme si samozrejme vystáli dlhú radu a zaradili sa do zoznamu tisícov pútnikov, ktorí svätojakubskú púť vykonali.
S odstupom času vidím, ako sa to všetko vyvíjalo a verím, že čo Boh započne, to aj dokončí v pravý čas. Ďakujem za milosť, že som obohatená o vlastný zážitok z putovania. Verím, že Boh vie, ako sa každého dotknúť a ovocie postupne príde. Chce to len trpezlivosť a dôveru. A k tomu ma učila aj táto cesta. Hospodin je verný. Aleluja!
Buen camino!
S. Moja patrónka na mňa tiež čakala (ďakujem).
Sv. Rita oroduj za nás!