Svedectvo našej Márie Anny Petrovej

Volám sa Anna a ak to bude Božia vôľa, v januári dovŕšim 80 rokov. Som najstaršia z troch detí. Narodila som sa na Šumiaci, v čase druhej svetovej vojny. Otec bol účastníkom protifašistického odboja, na čo bol aj patrične hrdý. Život v tomto tatranskom regióne pod Kráľovou hoľou bol veľmi ťažký. Muži pracovali prevažne ako drevorubači i pastieri a ženy sa venovali domácemu hospodárstvu. Deti pomáhali ako sa dalo. Celé leto sme bývali v jednoduchých podmienkach pri stodole a do dediny sme sa vracali až na jeseň. Avšak v nedeľu a počas náboženských sviatkov sme vždy peši prekonávali túto vzdialenosť do kostola. Rodičia boli v tomto prísni. Ísť do kostola a nakŕmiť statky, bolo pre nich to najdôležitejšie.

Kto pozná gréckokatolícke liturgie vie, akú dôležitú úlohu zohráva spev. Spieva sa veľa a spieva celý kostol bez doprovodu hudby. Mužské a ženské hlasy, v ktorých je vložené množstvo emócií, sa vzájomne dopĺňajú a sú krásnou oslavou Boha. To platí pre staroslovienskú i slovenskú liturgiu. Kroje, ktoré sú vo sviatočných dňoch doteraz, dotvárajú dôstojnosť týchto obradov. Moji rodičia sa modlili po starosloviensky a aj keď sme ako deti mnohému nerozumeli, cítili sme bázeň pred Bohom. Odovzdávali nám vieru, ktorá vychádzala predovšetkým zo srdca. Otec držal v dome regulu a dodržiavanie pôstu ako aj pravidelnú účasť na odpustoch, hlavne do Levoče sme mali povinnosť ísť.

Vydávala som sa ako osemnásťročná. Manžela som mala z tej istej dediny, takže som sa s jednou kravkou a s malou výbavou presťahovala z jedného konca dediny na druhý. Nieže by tam mali viac miesta ako u nás doma, ale bolo to nepísané pravidlo. V drevenici s kuchyňou, jednou izbou a komorou bývala okrem svokrovcov už jedna nevesta s mužom a synom. Takže aj z komory sa ubralo aspoň na spanie. Nejaký ten rok sme museli všetci vydržať spolu vedľa seba.

K rodičom sa prechovávala nielen úcta, ale naďalej aj poslušnosť. Čo povedala svokra, muselo platiť bez diskusie. Bola to „dobrá škola“ cvičenia sa v tejto dôležitej cnosti.

Aj keď nás bolo v tomto príbytku veľa, dvere boli vždy pre každého otvorené. Pocestní sa neraz vyspali na pôjde alebo na gangu. Keď sme mali jedného syna, začali sme svojpomocne stavať dom. Potom sa narodili ešte dvaja chlapci. Veľmi som túžila aj po dcérach, ale nebolo mi dopriate ich vychovať. S obidvoma dievčatkami, ktoré som počala, som sa musela predčasne rozlúčiť. Spontánne potraty v rozličnom štádiu tehotenstva boli príčinou, že nás predčasne opustili. V mojom srdci navždy zostali ako Ninka a Hanka. Takže sme vychovávali 3 synov, žili skromne a pomáhali sme si v rodine navzájom.

Veľmi náročné obdobie prišlo po dvadsiatich rokoch manželstva. Manžel, ktorý pracoval ako lesný robotník, utrpel ťažký pracovný úraz. Kolotoč lekárskych vyšetrení skončil  diagnózou srdca a záverom „trvalá invalidita“. Moje zamestnanie v dedinskej krčme som musela dopĺňať rozličnými brigádami. Manžel sa musel preorientovať na domáce práce, so zamestnaním definitívne skončil. Množstvo liekov a chodenie po lekároch nás stálo nemálo financií. S Božou pomocou sme aj toto obdobie prekonali, synovia dospeli a postupne si zakladali rodiny.

Boli roky, keď sme v dome bývali štyri generácie, nakoľko moja starká žila od začiatku s nami v jednej domácnosti. Utiereň a večiereň nikdy nevynechali. Dožila sa prapravnúčat, čo bolo veľkým požehnaním pre celú rodinu. Roky utekali, vnúčatá pribúdali, rástli a aj keď už nebývali na Šumiaci, trávili tam čo najviac voľného času, preto ich stále považujem za „mojo deti“.

Veľkonočné sviatky v roku 2007 sa navždy zapísali do môjho srdca. Na Bielu sobotu ráno manžel náhle odpadol a nepomohla ani rýchla pomoc, ani záchranný vrtuľník, ani moja túžba sa s ním aspoň rozlúčiť. Ďalšie obdobie bolo časom preplakaných nocí, bezútešných dní, intenzívnych spomienok, hľadania odpovedí. Vyhľadávala som ticho a samotu.  Cítila som, že moje telo mechanicky plní povinnosti, ale akoby mi ani nepatrilo. Pri modlitbe som často rozjímala nad slovami „a tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ a pýtala sa Pána „prečo si nás nevzal spolu ako jedno telo?“ S odstupom času ďakujem za túto krízu, lebo to bolo obdobím úprimného dialógu s Ježišom.

Keď sa zdalo, že som sa s udalosťami zmierila a začala fungovať v bežnom živote, bola som postavená pred úlohu prijať ďalší kríž. V priebehu jedného roka prišlo k rozvodom manželstva jedného i druhého syna. Matky vedia pochopiť, ako trpí materinské srdce, keď vidí chybné životné kroky svojich detí a nemá možnosť to zmeniť. Tentoraz som sa pýtala: „Pane, či už si to dovolil alebo dopustil, čo mi chceš touto situáciou povedať?“. Robila som, čo bolo v mojich silách, aby som zachránila tieto manželstvá, ale nepodarilo sa. S realitou som sa ťažko vyrovnávala, ale už som nerezignovala ako po smrti manžela. Nechcela som nikoho stratiť –  ani nevesty, ani vnúčatá. Nemohla som potlačiť svoje materské zmýšľanie. Nevzdávala som sa a chcela som komunikovať. Na jednu adresu som chodila za synmi, na druhú za vnúčatami a nevestami. Nebolo to jednoduché, lebo všetci sme boli určitým spôsobom emocionálne zranení a každý to svojou povahou inak spracovával.

Pán mi pomohol a so svojou nevestou sme, na pútnických miestach Levoča, Marianka, Litmanová, Lutina, Nitra, Šaštín, v modlitbe odľahčovali bremeno kríža a čerpali silu do ďalších dní. Odovzdávala som svoje obavy, úzkosti, starosti do modlitby akatistu k Bohorodičke, ktorá  najdokonalejšie pozná bolesti matky.

Tak ako to už býva, pribúdali nielen roky, ale aj choroby. Svoje utrpenie som obetovala za uzdravenie vzťahov v rodine. Bolo to pre mňa dôležitejšie ako podlomené zdravie. Ďakujem Stvoriteľovi za dar života a ďakujem aj za privilégium, že som sa dožila tohto veku. Uvedomujem si, že aj ťažké a náročné chvíle na tejto pozemskej púti ma formujú a dávajú príležitosť prinášať obetu. Vždy som prosila hlavne o to, aby ma Pán neopustil. Aby mi dal silu každého milovať, každému odpúšťať a s každým nažívať v pokoji. Veľkým posilnením je pre mňa aj Spoločenstvo Kráľovnej rodiny, ktoré ma prijalo a v ktorom nachádzam podporu a duchovné vedenie pre život veriacej ženy v rodine. Povzbudenie a nádej mi dodávajú i slová pátra Pia: „minulosť ponechať milosrdenstvu, budúcnosť Božej prozreteľnosti a žiť pre prítomnosť“. Tak prosím o milosť a dary Ducha svätého, aby som ešte mohla pomôcť kde treba,  byť užitočná a použiteľná pre Božie kráľovstvo.   Ak už nie fyzicky, aspoň vytrvalou modlitbou za spásu duší nielen mojej rodiny, ale i tých, ktorí to najviac potrebujú.

Hospodin pomiluj!

Mária Anna Petrová, SKr

August 2022